16 dní čistého treku. Začiatok vo výške 1800 metrov, vrchol v 4800 metroch. Štart v krátkom tričku a kraťasoch, vrchol v najteplejšom oblečení, aké sme mali so sebou a záver prebiehal za sústavného monzúnového dažďa, čiže komplet premočení. Začínali sme v hinduistických obydliach, končili v príbytkoch tibetských utečencov a ľudí z malej komunity nazývanej Limbu. Spotrebovali sme 30 chlórových tabletiek na dezinfekciu pitnej vody, zjedli sme po ceste asi desiatku dalbatov (tradičné nepálske ryžové jedlo) a vypili litre čaju. Nič vážne sa nám nestalo, roztrhnutá šiltovka ani boľavé celé telo sa predsa nepočíta ? Celá nádhera nás vyšla v prepočte na osobu približne 135 EUR.

Takto nejako by sa dala v skratke zhrnúť najväčšia túra, akú som v živote absolvovala. Ale môžeme si to rozobrať samozrejme aj obšírnejšie? Plán na nejaký ten pravý nepálsky himalájsky trek sa zrodil v našich hlavách pravdepodobne hneď potom, ako sme boli obidvaja vybratí na Európsku dobrovoľnícku službu. Vedeli sme, že urobíme všetko pre to, aby sme sa počas tohto nášho nepálskeho dobrovoľníčenia mohli vybrať aj niekde do hôr. Do Nepálu sme dorazili na začiatku februára a trekovať sme začali v polovici mája. Ja som konkrétne dúfala, resp. zo začiatku bola presvedčená o tom, že keďže počas projektu budeme neustále obklopení domácimi, tak sa dozvieme všetky potrebné (možno aj nepotrebné) informácie o trekovaní a skrátka o všetkom, čo bude pre našu výpravu dôležité. Vedela som, že náš dobrovoľnícky projekt sa bude odohrávať ďaleko od Himalájí, na samom juhu Nepálu vlastne v džungli, ale stále som samu seba presviedčala, že domáci nám predsa poradia čo a jak. Čuduj sa svete, no nestalo sa tak. Z tejto časti Nepálu (Jhapa dištrikt na juhovýchode krajiny) je do Himalájí fakticky veľmi ďaleko. Nemyslím teraz tú geografickú vzdialenosť, ale tú mentálnu. Naši miestni kamaráti nikdy v Himalájach neboli, nikdy nestretli žiadneho trekera a mám taký pocit, že bežný Európan, ktorý si za pár minút vygoogli základné trekerské informácie vie podstatne viac než ľudia, s ktorými tu bežne prichádzame do styku.

IMG_0096

IMG_0148

IMG_0227

IMG_8796

Z nepálskej nížiny sa trekovanie nenaplánuje

Tak som sa aj ja prestala pýtať (lebo nebolo koho) a začala som googliť. Obaja sme sa rozhodli pre trek popod Kanchenjungu (8586 metrov), čo je tretí najvyšší štít na svete. Nachádza sa na hraniciach Nepálu a indického štátu Sikkim a zároveň je to pre nás najbližšia osemtisícovka. Najpopulárnejším himalájskym trekom je pravdepodobne okruh okolo Annapurny (10. najvyšší štít sveta). Informácií o trekovaní po Annapurne bolo na nete naozaj neúrekom, napríklad na fórach na najlepšej sociálnej sieti CouchSurfingu sa to denne hemžilo ponukami na spoločné trekovanie. No o Kanchenjunge toho popísaného veľa nebolo. Dosť nám pomohol aj známy slovenský cestovateľ a kamarát Miško Knitl, ktorý tento trek popísal vo svojom cestopise. Takisto sme sa v Káthmandu náhodne stretli s jedným turistickým sprievodcom, ktorý nás ubezpečil, že je to dobrý výber treku, bude to oveľa lacnejšie ako komerčná Annapurna, no stále sa máme pokúšať zjednávať ceny. V skutočnosti to bolo finančne porovnateľné s Annapurnou.

IMG_9702

IMG_9814

Povolenie na trek a mapa nesmú chýbať

Pár dní pred výpravou sme si odbehli do Káthmandu predĺžiť víza a takisto sme si vybavili trekkig permit, ktorý nás vyšiel 20 USD. Počas samotného trekovania sme sa dozvedeli, že turistická sezóna už vlastne skončila (podľa rôznych sprievodcov mala trvať do konca mája, no podľa miestnych trvala do konca apríla) a to bol asi aj hlavný dôvod, prečo nás nikde nikto na zaznačených check-pointoch nekontroloval. Jediný raz si permit vyžiadal majiteľ hotela v Ghunse, kde sme vrámci výškovej aklimatizácie pobudli dve noci.

V Káthmandu sme si takisto zakúpili celkom podrobnú mapu územia aj s približnými šlapacími časmi. Musíme sa zahanbene priznať, že buď sme strašne pomalí alebo sú jednoducho tie časy v mape zapísané úplne zle, pretože my sme takmer vždy potrebovali dvojnásobný čas, aký bol zaznačený v mape. Takto sme prvé dni šlapali aj 10 hodín, potom sa to zlepšilo a šlapali sme okolo 6 až 7 hodín. Podrobný rozpis prinášam na konci článku. Všetko tú to brutto časy, teda by sme to pravdepodobne zvládli aj za kratší čas, ale tak dobrá prestávka nikdy nebola zlá a tie výhľady, ktoré bolo treba odfotiť niekoľkokrát a z rôznych uhlov tiež stáli za to ?
Celý trek začal v himalájskom predhorí resp. v himalájskej džungli. Prvé dva dni sme skoro stále stretávali len hinduistické podhorské obydlia a ľudí s bodkami na čelách, ktorých už dosť dobre poznáme z dobrovoľníčenia ? Až na tretí deň sme konečne zmenili náboženstvo a spali v budhistickej rodine, ale ešte stále v nadmorskej výške len okolo 1500 metrov. Samotné himalájske zasnežené štíty sme v skutočnosti uvideli až na 6. deň, keď sme spali v tibetskej dedinke Ghunsa, kde sme pobudli 2 dni kvôli aklimatizácii. To už bola nadmorská výška 3500 metrov.

IMG_9983

IMG_9971

IMG_9967

S výbavičkou sme si nerobili veľké starosti

Kvôli zabezpečeniu čo najľahšieho batoha sme sa rozhodli, že nebudeme brať ani stan ani varič ani nič potrebné na prípravu jedla. Vedeli sme, že po ceste bude dostatočný počet obydlí s chatami alebo privátmi (homestays), tak sme si povedali, že na tomto šetriť nebudeme. Spacáky sme obaja mali veľmi slabej kvality, ale odchádzali sme zo super teplého juhu Nepálu a nejako sme si povedali, že sa to zvládne. Zvládlo sa to tak, že všade od výšky 2000 metrov sme použili okrem našich spacákov na prikrytie aj poskytnuté deky (niekedy aj dve), upchali sme všetky diery v drevených zlepeninách, v ktorých sme spali, obliekli sme si všetko, čo sme mali k dispozícii a šlo to ? (Prípadne sme presviedčali samých seba, že to ide ?)

Ceny ubytovania a jedla nás nepríjemne prekvapili. Je dosť pravdepodobné, že keby sme šli trekovať priamo zo Slovenska, tak by sme si vychutnávali nie celkom vysoké vysokohorské ceny, ale nakoľko sme už od februára v Nepále naučení na hyperpríjemné nepálske ceny, tak sme lamentovali a lamentovali. Najdrahšie ponúkané jedlo v najvyššej nadmorskej výške bol známy dalbat a stál 700 rupií čo je niečo viac ako 5 EUR. Na nadmorskú výšku 4500 metrov, v ktorej to ponúkali to bola celkom príjemná cena nemyslíte? Ale my predsa dalbat konzumujeme za max. 150 rupií a tu sme za to mali dať 700? Takisto známy a všadeprítomný čaj, ktorý u nás stojí 10 rupií zrazu stál 100 rupií. Keď to teraz rozprávame dedinčanom tu na juhu, tak nám jednoducho neveria. Fakt sú to pridrahé himalájske turistické ceny. Ale ako som spomínala, niečo iného by bolo, keby sme prišli priamo zo Slovenska s rozpočtom pripraveným na takýto trek.

Večerná scenéria z chaty vo výške 4500m.

Večerná scenéria z chaty vo výške 4500m.

Malý Tibet v Nepále

Tušili sme, že v Himalájach už nebudú hinduisti, na ktorých sme si celkom navykli tu dole na nížine. Budhistické vlajočky naozaj začali zdobiť domy od výšky cca 1500 metrov. Ale že natrafíme na takmer celé dediny tvorené Tibeťanmi sme vážne nevedeli. Fotka dalajlámu zdobila takmer každý príbytok a ľudia medzi sebou rozprávali po tibetsky. A to sme si mysleli, ako z nás budú paf, keď použijeme tých pár nepálskych slovíčok, ktoré ovládame 😀 Vyskúšali sme tibetský slaný čaj, ktorý sa vyrába z jačieho mlieka, masla, soli, korenín a čierneho čaju. Vôbec to nechutí ako čaj, ale skôr ako nejaký slaný vývar. Tibetský chlieb je placka, ktorá sa v Nepále volá ruti, akurát na nej urobia tri špeciálne zárezy nožom ? Všetky tibetské dediny cez ktoré sme prechádzali, boli tvorené nepálskymi občanmi, ktorých prapredkovia prišli z Tibetu a usadili sa tam. Akurát dedina Phale (3140 metrov) bola údaje celá obývaná tibetskými utečencami, ktorí odišli z Tibetu len prednedávnom. V čase prechádzania cez túto osadu sme to samozrejme ešte netušili, ale bolo nám sympatické odfotiť si miestneho a hlavne jeho šiltovku s nápisom Free Tibet. Tradičné domy, v ktorých sme boli ubytovaní, alebo aspoň jedli, mali jednu veľkú miestnosť, v ktorej samotnej sa okrem spania a iných činností aj varilo a to na otvorenom ohni. Strecha mala niekedy prislúchajúce otvory, niekedy sa vetralo len dverami a oknami.

IMG_9111

Zahraniční trekeri, šerpovia, horolezci a nálepky Matador

Počas celej cesty sme stretli menej než 10 zahraničných trekerov. Z rozprávania iných sa takýto počet trekujúcich vidí na Annapurne počas jednej hodiny. Stretávali sme stále domácich šerpov, ktorými boli mladí chlapci okolo dvadsiatky, na chrbte mali zvyčajne 40 kg, vedeli dosť slušne po anglicky, keďže väčšina z nich pracuje aj ako horskí vodcovia a takmer všetci nás podľa výzoru a prízvuku v angličtine vedeli zaradiť do Východnej Európy. Všetci poznali Slovensko a Slovákov. Aký markantný rozdiel oproti ľudom z nížiny. Títo šerpovia denne prešli vzdialenosti, ktoré boli pre nás, západných bielych trekerov odporúčané absolvovať počas troch dní. Preto, keď sme sa ich pýtali na časové vzdialenosti, museli sme ich odpoveď vynásobiť tromi a dostali sme čas, za ktorý danú vzdialenosť pravdepodobne prejdeme? Dostať sa k tomuto algoritmu tiež trvalo isté dni, na začiatku sme nechápali, prečo nás stále zavádzajú a tá údajne blízka dedina je tak vzdialená, ale na záver treku sme vedeli, že 20 minút znamená pre nás hodina atď.

Spomedzi zahraničných trekerov sme sa najviac bavili s dvoma Izraelčanmi, s ktorými sme sa ocitli spoločne na útulni v sedielku v 4100 m. Títo dvaja silne veriaci netrekovali v sobotu, pretože vtedy bol šabat, čítali si po večeroch knihu o izraelsko-palestínskej vojne z 1973 a obaja trekovali príliš rýchlo a preto sme sa s nimi míňali. Dve americké dievčatá z Colorada zase šli totálne pomaly a ich šerpa bol z toho zjavne frustrovaný, ale však to mal zaplatené, tak to pre neho musela byť príjemná pomalá prechádzka. Ďalej sme stretli bulharského horolezca, ktorý sa vracal maximálne zničený z dobytia vrcholu samotnej Kanchenjungy a z neznámych príčin sa nedal odviezť helikoptérou, ako to robila drvivá väčšina horolezcov, ale chcel dokončiť trasu po vlastných. Počas jeho vrcholovej expedície došlo k nešťastiu, kedy údajne neskúsená mladá indická horolezkyňa nešťastne spadla do rokliny a stiahla so sebou aj svojich dvoch nepálskych šerpov, ktorí ju istili. Česť ich pamiatke.

Jaky sme stretávali denne. Sú to veľmi zaujímavé obrovské horské kravy, ktoré mali ťažký náklad a aj tak sa pohybovali v tom nehostinnom prostredí úplne takmer s gráciou. Keď sme náhodou stretli jačiu karavánu v lese na strmom chodníku, tak sme zastali a oni urobili to isté. Minúty sme na seba hľadeli a nevedeli sme, kto má prednosť. Jaky jednoducho pred trekermi zastanú a čakajú kým ich ľudia obídu. My sme im chceli naznačiť, že kľudne môžu prejsť. Vyriešili to až ich pohoniči (ak tam nejakí boli), ktorí ich vyzvali znova do kroku. Tieto zvieratá sú geneticky prispôsobené na život vo výškach a ak náhodou klesnú pod 3000 metrov, ich imunitný systém bude značne oslabený. Jak má trikrát viac červených krviniek ako bežná krava a takisto má viac párov rebier aby sa mu ľahšie dýchalo ?

Počas navštevovania horských chát, ktoré boli takmer všetky oblepené početnými výpravnými reklamnými nálepkami agentúr ponúkajúcimi treky a expedície sme presne štyrikrát natrafili aj na nálepku púchovskej gumárenskej firmy Matador. (Bolo to v osadách Amjilosa, Phale, Yamphudin a Kebang). Nikto z miestnych si samozrejme nikdy nepamätal, kto to kedy nalepil, ale pobavilo nás to vždy a dostatočne?

Nálepky Matador sme stretávali počas celého treku, Slováci sú všade:)

Nálepky Matador sme stretávali počas celého treku, Slováci sú všade 🙂

Monzún prichádza aj na hory

Ešte vám opíšem jeden z naj zážitkov a môžeme ísť spať. Náš 9. deň bol asi najťažší, šlapali sme 13 hodín a vyrážali sme s hyperakčnými Izraelčanmi už o 5-tej ráno. (úprimne priznáme, že keby nebolo ich, tak si pekne vstaneme o 7-ej a začneme šlapať po ôsmej alebo neskôr, ako sme to robili stále). Vďaka privstaniu sme si vychutnali neskutočné východy slnka vo výške 4000 metrov, prešli sme cez tri ťažké a zasnežené sedielka (najvyššie malo 4700 metrov) a potom sme mali veľmi nepríjemný padák do 3500 metrov. Počas tohto neroztomilého klesania sa začalo pomaly zaťahovať a taký pravý dáždik aj s riadnymi krúpami nás zastihol presne na holej skale, maximálne dve hodinky od cieľovej stanice. Zastali sme, dali sme na seba karimatky a snažili sa chrániť batohy, ale absolútne nič nepomáhalo. Dole po holej skale sa nám v tom daždi však takisto nechcelo. Dážď neprestával, tak sme to riskli a zišli sme opatrne dole. Tam na nás čakala búdočka, kde sme si dali teplý čaj a mierne sa zohriali. Postupne prestávalo pršať a domáci nás ubezpečil, že do najbližšej osady je to len vyše hodiny, tak sme sa vydali hore potokom. Z vyše hodiny boli skoro tri, ale na to sme si za tie dni už zvykli.

Boli sme totálne premočení, všetky veci z batoha boli takisto mokré (áno, vieme o existencii pršiplášťov na batohy, no nejako sme ich nemali) a hlavne sme mali za sebou najťažší 13-hodinový šlapací deň. Keď sme konečne došli do cieľovej stanice a uvideli dva domčeky, boli sme najšťastnejšie bytosti na svete. Všade však bol totálny ruch a príliš veľa ľudí, čo bolo veľmi nezvyčajné. Jednalo sa o horolezcov, ktorí sa práve vracali z vrcholu. Na druhý deň ich bral odtiaľ vrtuľník. V prvej chate sa na nás ani nepozreli, s tým, že majú plno. Tak sme sa šli spýtať do druhej chaty, kde samozrejme tiež mali plno. V tomto okamihu som ja duševne skončila, sadla som si na zem a nevládala som na nič ani pomyslieť. Peťo obiehal všetkých zodpovedne vyzerajúcich ľudí a snažil sa za nás lobovať. Nakoniec sme spali v niečom ako sklad. Všetky mokré veci sa sušili nad nami, my sme poriadne nemali čo na seba, lebo fakt takmer všetko bolo mokré a od piatej rána nám do „skladu“ chodili členovia expedície brať si svoje veci. Po ôsmej nastal úplný kľud, lebo všetkých už vrtuľník odviezol do nižších polôh a my sme si ešte dopriali rannú chrupku.

Príjemne sa dá vyspať aj v kôlni.

Príjemne sa dá vyspať aj v kôlni.

Rozpis trekovania:
1. Taplejung (1820m) – Suketar (2420m) – Phurumbu (1542m)
2. Phurumbu (1542m) – Chiruwa (1272m)
3. Chiruwa (1272m) – Taplethok (1380m) – Sukathum (1576m)
4. Sukathum (1576m) – Amjilosa (2308m)
5. Amjilosa (2308m) – Gyabla (2730m)
6. Gyabla (2730m) – Phale (3140m) – Ghunsa (3595m)
7. aklimatizačný deň v Ghunse (3595m)
8. Ghunsa (3595m) – Selele Pass (4290m)
9. Selele Pass (4290m) – Mirgin La Pass (4480m) – Sinelapche Pass (4646m) – Cheram (3870m)
10. Cheram (3870m) – Ramche (4580m)
11. Ramche (4580m) – Oktang (4730m) – Ramche (4580m) – Cheram (3870m)
12. Cheram (3870m) – Tortong (2995m)
13. Tortong (2995m) – Lassiya Pass (3600m) – Yamphudin (2080m)
14. Yamphudin (2080m) – Kebang (1910m)
15. Kebang (1910m) – skoro Khandeme (neviem koľko metrov, nie je to na mape…)
16. skoro Khandeme (neviem koľko metrov, nie je to na mape…) – Khandeme (neviem koľko metrov, nie je to na mape…)

Mladá nádejná, ešte nevie presne, aká pracovníčka. V minulosti vystriedala viacero pozícií a činností, najmä v turistickom ruchu, v neziskovom sektore aj v korporáte. Veľmi rada píše cestovateľské zážitky, učí sa cudzie jazyky, spoznáva nové kultúry, jedlá a chute.
Viera Valentová

Potešíme sa tvojmu komentu

  • Super clanok, uz sa vidim na horach… 🙂
    Snad buduci rok alebo ten dalsi by som si to rad odslapal na vlastne nohy.

    Vela stastia na delsich cestach!