Po brehoch Titicacy: La Paz -Escoma – Moho – Juliaca – Puno – Juli – Pomata – Copacabana

Nápad skúsiť v Južnej Amerike niekoľkodňové (najlepšie niekoľkotýždňové) bicyklovanie mal Peťo v hlave ešte predtým, ako sme začali plánovať našu batôžkársku cestu. Ja mám tiež rada bicyklovanie, dokonca som pred rokom chodila do práce v Bratislave celoročne na bicykli, ale niečo viac ako víkendová bicyklovačka mi fakt nevoňalo. Nepáčila sa mi predstava plne naloženého bicykla a tiež nemám rada dlhodobé spanie v stane. Peťo to takisto so svojimi vysnenými predstavamim cyklo výletov počas nášho cestovania veľmi nesilil. A potom sme sa stretli v októbri minulého roka s Peťom Perešínym, mojím susedom zo sídliska, ktorý bol na ceste vyše roka a presúval sa výlučne na bicykli. Putoval z juhu Argentíny až na sever Kolumbie. Píše o tom na svojom blogu. Počas tých troch dní, čo sme spolu strávili v peruánskej Cajamarce, nám rozprával všetky možné aj nemožné juhoamerické cyklo zážitky. A takto nejako sme aj spolu s ním naplánovali dvojkolesovú cestu okolo Titicacy, najvyššie položeného jazera na svete s pravidelnou lodnou dopravou.

Cyklovýlet okolo Titicacy: z La Paz v Bolívii cez Peru a späť do La Paz.

Puno, Peru

Vyrazili sme 4. decembra 2017 z La Paz v Bolívii. V tomto najvyššie položenom hlavnom meste sveta s priemernou nadmorskou výškou 3600 metrov sme pred cyklotúrou pobudlu takmer mesiac počas dobrovoľníčenia v hostelovom bare/reštaurácii. Výšková aklimatizácia bola dostatočná. Jazero Titicaca sa totiž nachádza v 3800 metroch nad morom. V La Paz funguje momentálne päť liniek lanoviek ako súčasť verejnej dopravy. Ďalšie sa budujú. Na presun na altipláno z centra mesta sme použili červenú linku. Do kabínky sme sa nasáčkovali aj s bicyklami a batohmi. Celý deň popŕchalo, veľmi sme zvažovali, či sa vôbec máme vydať na niekoľkotýždňovú cestu alebo treba počkať na ďalší deň. Na obed sa našťastie vyjasnilo. V El Alto, obrovskom meste ležiacom na náhornej plošine altipláno, kde nás vyviezla lanovka, sme sa naobedovali a rovno opravili prvý a jediný defekt počas celej cesty.

Prvý deň- neutíchajúci dážď, defekt a spanie na stavenisku

Prvé bicyklové kilometre viedli po dosť rušnej diaľnici smerujúcej k Titicace. Pedálovanie vôbec nebolo príjemné. Po zotmení sme pristáli v prvej dedinke, kde nám hneď miestni oznámili, že tu žiadne ubytovanie nenájdeme a odporúčali pokračovať do ďalšej blízkej osady. Poslúchli sme miestne rady, ale keď ani v nasledujúcej dedine nebola žiadna možnosť oficiálneho sklonenia hlavy a všade tma ako v rohu, pochopili sme, že musíme zmeniť taktiku. V lokálnej vývarovni nám príjemná žena v tradičnom oblečení, tzv. cholita, pripravila výdatnú večeru a dostali sme pokyny, kde sa máme opýtať na možnosti prenocovania. Veľkú nádej predstavovalo večerné zhromaždenie obecnej rady na miestnom úrade. Počas rokovania nám zúčastnení dovolili zložiť sa v útrobách budovy a my sme si už v mysli predstavovali rozloženie našich karimatiek a spacákov na podlahe úradu. Po skončení zasadnutia nás však milo vyháňali von, keďže úrad sa na noc zatváral. Približne desať minút trvali mierne emočné rozhovory medzi nami, dvoma uzimenými a zničenými cyklistami, ktorí len potrebovali kus interiérovej dlážky, za ktorý sme samozrejme boli ochotní zaplatiť, keďže stan sme so sebou nebrali a desiatkou zástupcov obeckej rady. Nakoniec nás so sebou domov vzala jedna milá pani. Spali sme na podlahe rozostavanej časti jej domu, v totálnom prachu a miernej zime. Okná už boli zasklené, vchodové dvere síce ešte neexistovali, ale boli našťastie od nás dosť ďaleko.

Prvá noc: najnepohodlnejšie spanie počas celého výletu

Prvý deň a noc nášho cyklovýletu boli riadne dobrodružné, nepohodlné a dosť nepríjemné. Našťastie sa zvyšných 17 dní nič podobnej intenzity nezopakovalo. Dážď nám nikdy neprekazil plány natoľko, aby sme hodiny museli čakať na zlepšenie počasia, po diaľnici sme už tiež nebicyklovali a spanie bolo vždy na posteli s niekoľkými dekami a perinami. Ja som použila spacák iba prvú noc, Peťovi raz nestačili ponúknuté deky, tak využil aj svoj spacák, ale inak sa nám spalo vcelku luxusne. Väčšinou sme nocovali v miestnych ubytovniach, niekedy sa to volalo aj hotel, ale skôr išlo o rôzne hospedaje a alojamientos. Boli to jednoduché izby, väčšinou s teplou sprchou na chodbe. Raz nás prichýlili na talianskej fare, inokedy sme spali v prázdnej izbe v dome s pekárňou. Často sme nocovali len tak u miestnych, na ktorých nám dali kontakt v reštauráciách či na ulici. V turistických lokalitách ako Juliaca či Puno v Peru a Copacabana v Bolívii sme dokonca mali wifi internet na izbe.

Pohodlné spanie na talianskej fare v Bolívii

Dcéra domácich v pekárni, kde sme spali druhú noc v Peru

Pedálujem, pedáluješ, pedálujeme…

Bicyklovanie bolo príjemné, mierne som prekvapila seba aj Peťa v tom, že mi to šlo lepšie ako sme obaja predpokladali, teda sme boli takmer rovnocennými bicyklovými partnermi. Nadmorská výška určite pôsobila, takmer 4000 metrov nad morom dalo zabrať. Nemali sme tachometer ani GPS, ale predpokladáme, že naša najväčšia denná vzdialenosť bola okolo 70 km. Niekedy sme denne dali 40 km a dvakrát dokonca len 20 km. Nikde sme sa ku koncu už nehnali a radi sme si urobili viacdňové prestávky vo väčších mestách. Moja prvotná predstava bicyklovania popri rovinatých brehoch jazera sa ukázala ako totálny omyl. Povrch bol väčšinou zvlnený a takmer každý deň sme vyskúšali aj najťažšie prevody na bicykloch. Len dva cyklo dni boli po úplnej rovine, okolo miest Juliaca a Puno v Peru. Najväčšie stúpanie sme zažili posledný deň, z bolívijskej Copacabany do prístavu San Pablo sme prekonávali 4300 metrov. Naše bicykle boli veľmi pochybnej kvality. Zakúpili sme ich na trhu v El Alto len pár dní pred odchodom. Kúpe predchádzal niekoľkotýždňový prieskum trhu, no pomer-cena výkon bol zachovaný. Za málo peňazí bolo málo muziky. Peťo približne každé dva dni opravoval menšie nedostatky, priťahoval spoje atď. Počas druhého týždňa nám obom takmer naraz odišli stojany. Posledné dni sme z pôvodných dvadsaťjeden prevodov vedeli použiť menej než päť. Kľúčové bolo zistiť, na ktorých rýchlostných prevodoch nám to netrie a za žiadnu cenu sa nesnažiť prehodiť na iné, vŕzgajúce možnosti. Lebo potom už nebolo cesty späť.

Tradičné lode z rákosia totora

Slnko silno svieti, vietor dosť fúka a objaví sa aj sneh!

Naša bicyklová batožina bola vskutku zaujímavá. V celom La Paz sme nevedeli zohnať tradičné tašky na bicykle. Pýtali sme sa fakt všade a miestni nám odporučili objednať si tovar cez internet z Európy alebo z USA, čo sme kvôli cene odmietali. Peťo nakoniec využil svoje dva rýchloupínáky, ktorými sme prichytili naše malé batohy na bicyklové nosiče. Počasie bolo v decembri veľmi zaujímavé, oficiálne sa už rozbiehala dažďová letná sezóna, my sme však denne bojovali s extrémne silným slnkom. Bez slnečných okuliarov a šiltovky pod prilbou by to šlo oveľa ťažšie. Len jeden deň sme sa zabudli nakrémovať opaľovacím krémom (bol na spodku batohu) a tá spálená pokožka nás svrbela ešte poriadne dlho. Trvalo skrátka pár dní, kým sme našli ideálny spôsob efektívneho zbalenia sa na bicykel. Náš predposledný deň v bolívijskej Copacabane sme sa zobudili do bieleho rána. Sneh sa síce po pár hodinách roztopil, no pre nás to bola ideálna výhovorka, prečo nemôžeme bicyklovať a dopriali sme si deň voľna naviac.

Počas bicyklovačky som tiež absolvovala prvý zo série neúspešných skype pohovorov do nádejnej práce. Bol to naozajstný zážitok sedieť za pomerne moderným počítačom v studenej internetovej kaviarni, kde len deň predtým zodpovedný pracovník nainštaloval kvôli mne program skype. Zapožičal mi takisto kameru, ktorá nebola štandardou, ale aj tak sme ju kvôli zlému signálu skoro vôbec nepoužili.

Takmer celá oblasť Titicacy na oboch stranách hranice je osídlená aymarským obyvateľstvom. Títo drsní ľudia žijúci v nehostinných podmienkach náhornej plošiny altipláno hovorili najmä jazykom aymara. Ľudia sa nám často po ceste prihovárali a keď som im naozaj nerozumela, tak sme len po španielsky vysvetlili, že my by sme sa radi s nimi podebatovali, ale pôjde to len v španielčine. V okolí Puna v Peru sa hovorí najmä andským jazykom kečua. S týmto jazykom sme sa už stretli v Ekvádore aj v Peru. Puno je pravdepodobne najturistickejším mestom na brehoch Titicacy. Približne štyri kilometre od pobrežia ležia známe plávajce ostrovy Uros, ktoré sú umelo vytvorené z rákosia totora. Unikátne miesto je dnes poznačené masovým turizmom, autentickosť sa stráca a my obaja sme sa zhodli na skutočnosti, že návšteva týchto ostrovov bola zlou voľbou :-/ V Pune sme sa tiež stretli cez sieť CouchSurfing s Luisom, zaujímavým študentom z Arequipy, ktorý v tom čase pracoval a stážoval v okolí.

Nás predvianočný cyklistický výlet sme ukončili len pár dní pred sviatkami, ktoré sme strávili prácou a zábavou v bujarom hosteli v La Paz, kde sme predtým dobrovoľníčili.

Copacabana – bolívijská pláž na brehoch Titicacy

Bicyklovačka v tropickej džungli na východe Bolívie

San Ramón – Surucusi – El Puente – Yotau – Ascensión de Guarayos

Na konci januára sme absolvovali ďalšiu cyklotúru. Tentoraz to bolo v tropickej oblasti východnej Bolívie, neďaleko najväčšieho mesta krajiny Santa Cruz. Klimatické podmienky boli diametrálne odlišné, bojovali sme so silným slnkom, veľkou vlhkosťou a neskutočným teplom. Na naše počudovanie vôbec nepršalo, aj keď sme takisto bicyklovali v daždivej sezóne. Za štyri dni sme prešli len 120 kilometrov, vysoké teploty nám jednoducho nedovolili naplno využiť náš potenciál :-). V tejto časti Bolívie nebola pravidelná zástavba, ako sme na to boli zvyknutí z bicyklovania po altipláne, vzdialenosti medzi dedinami boli minimálne 20 km, takže sme museli modifikovať celý režim dňa. Bicyklovali sme kvôli teplu len neskoro večer alebo skoro ráno. Počas pedálovania nám robilo spoločnosť nespočetné množstvo dobytka, ktoré sa voľne páslo pri obrovských haciendach a nad hlavami nám sem-tam preleteli farební škriekajúci papagáji.

Cyklovýlet v bolívijskej džungli, na severovýchode od Santa Cruz de la Sierra

V dedinách sme okrem pôvodných obyvateľov, ktorí hovorili najmä po španielsky a miestnym jazykom guaraní, stretli aj menonitské rodiny, teda európskych pristahovalcov hovoriacich tzv. Plats-Deutch, mixom nemčiny a holandčiny. Bolo zaujímavé pozorovať spolunažívanie týchto rozdielnych sociálnych skupín. S miestnymi sme sa v každej dedinke hodne bavili, dvaja bieli gringovia na bicykloch boli veľkou atrakciou. Potešilo nás, že viacerí poznali históriu rozpadu Československa aj terajšie pomery. Až na jednu noc sme mali šťastie na príjemné a jednoduché ubytovanie. Prvá noc bola tradične dobrodružnejšia, keď sme spali v spacákoch na teraske jednej reštaurácie, ktorá takisto slúžila ako parkovisko. Celú noc nás zožierali komáre a hluk opilcov. Všetky ostatné noci už boli vo viac či menej pohodlných posteliach s ventilátorom a letnou sprchou na chodbe. Batéria v našom veľkom foťáku vypovedala činnosť po dvoch dňoch, pravdepodobne kvôli vysokej vlhkosti a teplu, takže fotiek z tohto dobrodružstva je menej.

Po návrate z tejto zaujímavej džungľovej cyklovačky sa nám podarilo polorozpadnuté bicykle úspešne predať v Santa Cruz v Bolívii a odtiaľ sme sa presunuli priamo do hlavného mesta Paraguaju, Asunción.

…WwW…

Veľké poďakovanie patrí Peťke za editáciu tohto textu.

Fotoalbum z bicyklovačky okolo Titicacy

Fotoalbum z celej Bolívie (cyklo výlet je na konci)

 

Rada sa túla po svete a spoznáva ďaleké krajiny ale takisto sa jej páči aj hektický život v slovenskej metropole spojený s objavovaním bližšieho či vzdialenejšieho okolia. Navždy však zostane srdcom Banskobystričankou. Veľmi rada tiež píše cestovateľské zážitky, učí sa cudzie jazyky, spoznáva nové kultúry, jedlá a chute.
Viera Valentová