Práca v rušnom hosteli v centre La Paz a sviatkovanie v batôžkárskej komunite v najvyššie položenej metropole sveta – pobyt v tropickom veľkomeste Santa Cruz de la Sierra
Po trojmesačnom putovaní po severnom Peru, sme sa celkom logicky presunuli do Bolívie. Prileteli sme na začiatku novembra 2017 z peruánskej Limy, ležiacej na brehoch Pacifiku, do La Paz, najvyššie položeného hlavného mesta na svete. Bola to obrovská zmena nadmorskej výšky, prevýšenie z nuly na 4000 metrov nad morom. Naše telo po 8 mesiacoch putovania v Južnej Amerike konečne vykázalo znaky výškovej nevoľnosti. Všetko sa nakoniec zvládlo, ale prvé hodiny som vôbec nevedela ovplyvniť zvýšený srdečný tep a neschopnosť poriadne sa nadýchnuť. Po prebdenej noci na letisku v Lime sme sa zrazu za pár hodín ocitli v rušnom hosteli v La Paz, kde to takmer každú noc žilo aspoň do polnoci. Očakávaná práca na recepcii sa zmenila na poobedné a nočné šichty za hostelovým barom. Naučili sme sa čapovať vynikajúce pivo (počas celého výletu v Južnej Amerike boli čapáky nedostatkovým tovarom) aj servírovať jedlo a miešať rôzne drinky.
Práca v hostelovom bare/reštaurácii – najlepšie dobrovoľníctvo počas výletu
Prvé dni zaúčania sa v hostelovej reštaurácii/ bare sme brali športovo, z posledných dobrovoľníctiev v nás zostali zmiešané pocity. Dvakrát nás dokonca po pár dňoch vyhodili. Zoznamovali sme sa s prostredím bez veľkých očakávaní. Minimálna dĺžka pobytu bola dva týždne. Nakoniec sa nám podarilo ostať a naplno si užívať hostelový život za barom presne 25 dní. Odišli sme naozaj len kvôli vízam a plánovanej cyklovačke okolo jazera Titicaca.
Z dobrovoľníctva, od ktorého sme na začiatku nič neočakávali, sa vykľula najlepšia pracovná skúsenosť z celého pobytu na kontinente. Na dokreslenie nulových očakávaní spomeniem túto úsmevnú príhodu z prvých hodín v hosteli: v čase príchodu o nás nikto na recepcii nevedel. Nechali nás čakať hodiny na manažéra, potom sme boli ubytovaní v zlej izbe. O pár hodín nás znovu premiestnili (v tom čase sme mali už nepríjemné výškové stavy a za sebou prebdenú noc). Manažér nám neskôr povedal, že práca spočíva v obsluhovaní hostí na bare (dovtedy sme boli v tom, že sa bude jednať o prácu na recepcii a že začíname ešte v tej večer nočnou smenou. Doteraz nechápem, ako sme to prvú noc zvládli, no nejako sa to podarilo :-).
Po decembrovej bicyklovačke okolo Titicacy sme sa do hostela znova vrátili a robili ešte necelé tri týždne. Takto sme si užili výdatné vianočné aj novoročné oslavy (počas práce na bare). S odstupom času sa nám zdá, že spomínané dobrovoľníctvo bolo ideálnym z viacerých dôvodov. Interné pracovné pravidlá boli jasné a platili za takmer každých okolností. Dostali sme kvalitné zaškolenie a nejako to celé fungovalo lepšie ako na predošlých miestach, kde mi často bolo vysvetľované, aký mám európsky pohľad na veci. Nanešťastie sme však tiež boli svedkami nepríjemných situácií medzi manažmentom a inými juhoamerickými dobrovoľníkmi, ktorým spomínaný systém práce dosť nevyhovoval. Raz darmo, práca s ľudmi z rôznych kultúr vyžaduje rôzne prístupy. My sme si to konečne na našom poslednom pracovnom mieste fakt užili.
Čapujeme pivká a roznášame jedlo, tentoraz žiadna recepcia
Robili sme poobedné (1 pm-7 pm) a večerné (7 pm-1 am) smeny. Počas obedných a večerných časov si zákazníci objednávali viac jedla a v noci zase stúpala spotreba piva a iných alkoholických nápojov, Malé pivo dostal po určitej hodine každý hostelový hosť zdarma. Hostel je jedným z najväčších v La Paz. Má dokopy tri budovy a my sme robili v tej najhlučnejšej lokalite. V našej časti mohlo byť ubytovaných cez 200 hostí najmä v zdieľaných izbách.
Stáli kolegovia z hostela boli väčšinou mladí Bolívijčania, všetko zaujímavé a dobré osôbky. Carlos miloval tvrdú rockovú hudbu, Gabriel bol serióznym bar manažérom, Lineth vypomáhala na recepcii počas vysokoškolských prázdnin. Alvaro s Raynerom mali na starosti bezpečnosť v hosteli a prístup k odkladacím priestorom. Takisto s nami pracoval Micky z Holandska, ktorý zabezpečoval dobrú párty náladu v bare. Zahraniční dobrovoľníci sa menili celkom často, pracovali sme s viacerými Argentínčanmi a Uruguajčanom, ktorí stále popíjali ich úžasné maté (a my s nimi :). Takisto tam bola aj brazílska cestovateľka, novinárka, na ceste naprieč Amerikou, nemecký študent, ktorý si odskočil do Južnej Ameriky počas prestávky medzi semestrami, a tiež Mexicko-Kolumbijská dvojica či kanadský párik.
Hostelové sviatkovanie vo výškach
V najvyššie položenom hlavnom meste na svete sme oslavovali Vianoce aj Nový rok. Hostel bol preplnený, mali sme veľa práce a po šialenej decembrovej cyklovačke nám dobre padlo stráviť sviatočné dni v známom prostredí. Na Štedrý deň sme telefonovali s Peťovými rodičmi a večer sa nám pomedzi prácu podarilo ochutnať bolívijskú vianočnú polievku Picana. Bola to hustá polievka z viacerých druhov mäsa, kukurice, zemiakov, mrkvy a rôznych iných ingrediencií.
V Bolívii sa takisto podáva slávnostná večera na Štedrý Deň. Na Prvý sviatok vianočný, kedy oslavuje väčšina Západnej Európy, sa v hosteli pripravila spoločná vianočná večera. Ten večer sme takisto všetci pracovali, ale zároveň si dostatočne užili party v Sky bare na najvyššom poschodí hostela.
Silvestrovská oslava sa niesla v podobnom duchu, posledný deň v roku sa zorganizovala masívna párty na najvyššom poschodí, pre zmenu na otvorenej teraske budovy. La Paz je mesto situované v hlbokom kaňone pod náhornou plošinou Altipláno a zo strechy nášho hostela sme mali perfektný výhľad na silvestrovské ohňostroje.
La Paz – mesto lanoviek
Bolívia je tabuľkovo najchudobnejšou krajinou Južnej Ameriky. Je pravda, že v porovnaní s ostatnými krajinami regiónu, ktoré sme dovtedy navštívili, bola životná úroveň nižšia. Náš hostel však bol perfektne vybavený a nám vlastne ku šťastiu nič iné nechýbalo. Keďže najvyššie položené hlavné mesto na svete sa rozprestiera pod Altiplánom v hlbokom kaňone, mestská hromadná doprava musí prekonávať veľkú nadmorskú výšku. Najvyššie položené časti mesta ležia takmer v 4000 metroch, sú to chudobnejšie štvrte, nachádzajúce sa pod ďalším veľkým mestom El Altom, a najnižšie a najbohatšie časti mesta ako Zona Sur ležia v nadmorskej výške „len“ okolo 3200 metrov nad morom.
Z tohto dôvodu sa v La Paz nachádza najväčší systém lanoviek používaných ako mestská hromadná doprava na svete. Rakúsko-švajčiarska firma Dopplemayr spustila od roku 2014 už šesť liniek a ďalšie sú vo výstavbe. Projekt Mi teleférico sa teší veľkej obľube miestneho obyvateľstva aj turistov. Jedna jazda stojí menej než 50 eurocentov a výhľady sú naozaj famózne. Nám sa najviac páčila zelená, červená a žltá linka. Za príplatok sme si dokonca so sebou do kabínky mohli vziať aj bicykle. Podobné vysokohorské a zároveň mestské lanovky sme vyskúšali už v kolumbijskom Medellíne, ale v La Paz toho bolo trochu viac :-).
Filmový festival, voľby a neustále protesty
Počas pobytu v metropole sme mali možnosť zúčastniť sa filmového festivalu ľudských práv. Pripomínalo mi to spojenie festivalu Jeden svet a Envirofilm. Dva týždne angažovaných filmov premietaných zdarma na viacerých miestach v meste stálo za to. Viaceré boli s anglickými titulkami, s tými v španielčine sme sa mierne potrápili ale hlavnú myšlienku sme vždy pochopili. Raz sme si vyšli po filmoch na pivko s mladými miestnymi organizátormi. Celý festival založil pred pár rokmi akčný chalanisko Simon z Holandska.
V La Paz som vyskúšala Walking Tour, teda komentovanú prehliadku mesta s lokálnym sprievodcom. Počas štyroch hodín sme prešli všetky hlavné turistické aj neturistické miesta v širšom centre a dozvedeli sa čo to o živote v meste. Spomínali sa aj mierne pikošky z napätej politickej situácie a hlavne ambivalentné názory na terajšieho špecifického prezidenta Eva Moralesa.
Ja som sa však oveľa viac zaujímavostí z politického života dozvedela počas stretnutí s Couchurfermi, ktorí nám pomáhali s prípravami cyklocesty okolo Titicacy. Presne deň pred plánovaným cyklovýletom sa konali v krajine povinné voľby do súdnej rady. V meste v deň volieb nefungovala verejná doprava a dva dni pred konaním bola vyhlásená prohibícia. Náš hostel samozrejme tieto pravidlá nerešpektoval a alkohol sme podávali ako zvyčajne. Demokratickí kandidáti boli vopred z volieb odstavení a všetci oficiálni kandidáti boli Moralesovi ľudia. Išlo prakticky o neoficiálne referendum vyhlásenia dôvery pre Eva Moralesa, prvého indiánskeho prezidenta v dejinách kontinentu. Voľby dopadli prekvapujúco, vyše 70 percent odovzdalo neplatné hlasy. Výsledok ani prekvapujúci nebol. Všetci Bolívijčania s ktorými som hovorila tesne pred hlasovaním mi potvrdili, že sa chystajú znehodnotiť volebné lístky na protest proti momentálnemu establishmentu. Tento neplatný výsledok vlastne aj tak nič nezmenil a Evo vládne ďalej.
Protesty proti vláde sa konali niekoľkokrát za týždeň. Vtedy bola na pár hodín odstavená hlavná dopravná tepna, ktorá prechádzala popred náš hostel a protestujúci sa presúvali s transparentmi ulicami v centre.
Dakarské šialenstvo
Známe motoristické preteky Dakar (v minulosti Paríž-Dakar) sa kvôli teroristom z Al Kaídy, ktorí znemožňovali prejazdy cez Saharu, presunuli pred 9 rokmi z Európy do Južnej Ameriky. Trasa vedie každým rokom inými krajinami a tento rok mala nesúťažný prejazd cez centrum La Paz. Kvôli tomuto obrovskému motoristickému šialenstvu sa opäť uzavreli hlavné ulice (len pár hodín pred prejazdom tam prebiehal ďalší štrajk) a jedno celé poobedie patrilo motorkám, štvorkolkám, automobilom a kamiónom. Väčšina vozidiel bola špeciálne upravená, niekedy sa nám naozaj zdalo, že ide o vesmírne zariadenia. Spolu s pretekármi prechádzali za výrazneho skandovania ulicami veľkomesta aj ich sprievodné a servisné vozidlá. Takto sme mali možnosť vidieť dve servisné vozidlá nášho jediného slovenského pretekára Štefana Svitka. Bol to naozaj neopísateľný pocit vidieť v centre La Paz dve dodávky s dolnokubínskou ŠPZ-tkou. Samotného Števa sa nám asi aj kvôli dažďu nepodarilo zazrieť.
Santa Cruz de la Sierra – bolívijské džungľové veľkomesto
Presun z La Paz do Santa Cruz trval dlhých 21 hodín. Autobus bol našťastie veľmi pohodlný, len tri sedadlá v rade, takže sa nespalo až tak zle. V okolí najväčšieho bolívijského mesta sme strávili dva týždne pred presunom do Paraguaju. Tropickú metropolu Santa Cruz sme najprv nevedeli zaradiť do našej mentálnej mapy Bolívie. Bola to veľká zmena. Ľudia, klíma, budovy, jedlo a celá atmosféra. Peťo mohol konečne voľne dýchať, lebo v andských trojtisícovkách mal po čase problémy s permanentnou nádchou. Ja som si vôbec nevedela zvyknúť na tropické teploty a teplý dážď. V Santa Cruz sme najmä plánovali logistiku ďalšieho kratšieho cyklovýletu v džungli. Po namáhavom bicyklovaní sa nám podarilo úspešne bicykle predať a pokračovať v ceste do Paraguaju.
V Santa Cruz sme sa viackrát stretli s milými CouchSurfermi Adelaidet a Raúlom, ktorí nám pomáhali s prípravami na cyklovačky. Pivko sa tam pilo zásadne vonku v parku, čo boli poriadne zmeny oproti studenému horskému La Paz. Ja som taktiež v Santa Cruz absolvovala sériu neúspešných skype pohovorov s HR pracovníkmi a manažérmi z bratislavských korporácií. Inak to bolo príjemné a extrémne teplé veľkomesto.
Krásna krajina bola tá Bolívia, určite vyskúšajte!
Potešíme sa tvojmu komentu
Pingback: Paraguaj – srdce Južnej Ameriky | OurWay - naše zápisky z krajov za humnami()