Výstup na Jebel Toubkal v snehu

Jebel Toubkal – 4167 metrov nad morom, najvyšší vrch Maroka v pohorí Atlas, najvyšší bod severnej Afriky aj celého arabského sveta

Na konci augusta (tesne pred zmenou podmienok prepravy batožín najznámejšej nízkonákladovej spoločnosti) som kúpila pomerne lacné (120 EUR pre oboch) spiatočné letenky Bratislava – Marakéš. V práci som si nahlásila posledné štyri dni mojej zostatkovej dovolenky a tešila sa na november.  Odlet bol v utorok 13.11.  a posledný víkend pred výletom sme úspešne ukončili jesenné prezentačné festivalové turné. Na spomínanom cestovateľskom festivale v Bratislave nám kamarátka stihla povedať tipy a triky z jej nedávnej návštevy Maroka. V pondelok pred cestou sme obaja pracovali z domu a prípravy vrcholili. Bolo potrebné zbaliť sa čo najefektívnejšie. Turistické mačky, teda hroty na topánky by do palubnej batožiny nezobrali, ale kvôli zmenám podmienok v preprave batožiny sa naše batohy automaticky umiestňovali do podpalubia, a teda sme si mohli mačky zobrať.

V štádiu jesenných príprav nás naši kamaráti, ktorí už v Maroku boli, inštruovali nasledovne: Tomáš, ktorý počas svojej cesty okolo sveta z roku 2015 vyšiel v letných mesiacoch na spomínaný kopec vyhlásil, že to je výstup v sandáloch. Teda minimálne on to poľahky takto zvládol. Viac si môžete prečítať v jeho článku. Na druhej strane spektra bol Mišo, ktorý s kamošom vyšiel na kopec minulý rok v apríli, bola im pri tom parádna zima a spomínali aj zvyškový sneh. Sandále vonkoncom neodporúčal. Potom tu bola Natálka s frajerom a kamošmi, ktorí síce tiež sneh nespomínali, ale kvôli problémom s nadmorskou výškou sa niektorí z nich museli pod vrcholom otočiť.

Horská dedinka Imlil, 1750 metrov n.m.

Celá naša marocká dovolenka trvala necelých 5 dní, od utorka do soboty rána, a pôvodne sme chceli vidieť zo všetkého niečo. Teda kúsok z Marakéšu, kúsok z pohoria Atlas a ak by sa dalo, tak aj kúsok z Atlantiku, ktorý bol tiež „len“ tri hodinky busom z Marakéšu. Príliš sme to však s plánovaním nepreháňali, prioritou boli hory.

Horská dedinka Imlil, 1750 metrov n.m.

Z letiska nás linkový autobus priviezol priamo do centra. Tam sme vyskúšali preslávený tažín, špecialitu miestnej kuchyne, mäsové alebo vegetariánske jedlo pomaly dusené  v špeciálnej keramickej nádobe. Bola to lahôdka. K tomu sme pili typický silný marocký čaj z mäty a naše dobrodružstvo sa práve rozbiehalo.

Ešte v deň príletu sme sa presunuli večer zdieľaným taxíkom do Imlilu, horskej dedinky vzdialenej hodinu a pol autom od Marakéšu, odkiaľ sa začína šliapať na hory. Naše lacné ubytovanie cez booking by sme bez GPS v mobile fakt nenašli, horšie bolo, že v objekte sa síce svietilo, ale nikto tam zjavne nebol. A na ulici tma ako v rohu a nikde nikoho. Po pár minútach kričania po francúzsky aj anglicky sa nám prihovoril miestny berber idúci okolo. Potvrdil, že v dome naozaj teraz nikto nie je, ale on zbehne za dotyčnými v dedine a upovedomí ich. Veľmi sme sa mu poďakovali a o pár minút naozaj prišiel náš hostiteľ a šťastlivo sme sa ubytovali. Pri pití marockého čaju nám rozprával o momentálnych podmienkach v horách.  Povedal, že na chatu vo výške 3200 metrov sa dostaneme aj bez mačiek, ďalej na vrchol to už pôjde len s nimi. Ubezpečil nás, že ubytko na horských chatách je dostupné aj bez rezervácie a pridal nejaké tipy ohľadom kvality spomínaných zariadení. Tá väčšia chata mala byť lacnejšia, ale chladnejšia a tá menšia chata lepšia, ale drahšia. Trošku sme sa obávali nízkych teplôt a výhrevnosti našich slabých spacákov, ale tušili sme, že nejako sa to zase zvládne.

Tradičná pochúťka -tažín- na obed pri výstupe na chatu

V horskej beduínskej dedinke Imlil (1750 metrov nad morom), kde sme strávili prvú noc, bola dosť zima. Vypýtali sme si tri ďalšie deky a nejako v čiapke a všetkých veciach na sebe sme zaspali. Prišlo aj na zamyslenie nad výhrevnosťou našich spacákov, ale neodradilo nás to. Ráno sme po ôsmej vyrazili zo studeného ubytka. Bolo celkom jasno a slnečno, čo umocňovalo radosť z okolitého prostredia. Zasnežené atlaské masívy a roztratené beduínske domčeky boli všade naokolo. Jednoducho krásne! Keďže sme neraňajkovali, v prvej reštaurácii po ceste (prešlo vyše hodiny, kým sme na takú natrafili), sme si vypýtali omeletu a čaj.

Horská chata v 3200 metroch n.m., kde sme spali pred samotným výstupom

Ďalej sme pokračovali po dobre značenom turistickom chodníku hore dolinou. Zo začiatku postávali sem-tam popri ceste miestni beduíni predávajúci občerstvenie, neskôr ich počet klesal. Slnko intenzívne svietilo, postupne som mala na sebe len krátke rukávy a vyhrnuté nohavice. Ten deň nás hore šlapalo pomerne dosť. Všetci turisti nás postupne predbehli, naše štandardné vychádzkové tempíčko sme si stále udržiavali J. V osade Sidi Chamnarouch, ktorá leží asi v polovici výstupu na chaty, nadišiel čas na poriadne jedlo. Objednali sme si tažín, čaj a pomarančový džús. Osada sa nachádza v nadmorskej výške 2350 metrov nad morom a okrem príjemného oddychu na polceste túry je známa aj kaplnkou s posvätným kameňom, ktorá je však pre nemoslimov neprístupná. Posilnení sme pokračovali vo výstupe. Pomalé stúpanie sa razom zmenilo na strmý výstup v skalách so zvyškovým snehom.

Silné slnko topilo sneh na ceste a miestami sme sa brodili kašovitou hnedou zmesou. Zhora schádzali početné skupinky turistov, niektorí vyšli len po chaty, iní aj na vrchol. Stretli sme aj starší český párik, ktorý nás podrobne informoval o situácii hore. Oni vyšli len po chaty.

Slnko postupne zapadalo, hnedá snehová kaša tuhla a menila sa na ľad. Posledné minúty ku chate sme sa totálne vliekli, sily ubúdali a ja som vážne uvažovala o ďalšom dni. Výstup na chatu bol pre mňa dosť náročný, povedala som si, že ak mi nebude oveľa lepšie na ďalší deň, nebudem sa trepať až hore. Peťo sa cítil mentálne oveľa lepšie ako ja prvý deň .

Česko-slovenská prestávočka počas výstupu.

Na chatu sme došli takmer za tmy. Totálne uzimení a vyčerpaní sme sa ešte s ďalším českým párikom rozhodovali medzi ubytovacími podmienkami oboch ponúkaných chát. Prvá väčšia chata bola síce lacnejšia, ale fakt nám v nej bolo zima a obsluha bola dosť nepríjemná. V druhej chate sa výdatne kúrilo, síce nám najprv ponúkali na spanie len miesto v jedálni pri krbe, (keď sa neukázali ľudia z prepadnutých rezervácií, dostali sme normálne postele), chalani na recepcii boli super milí a všetko mi po francúzsky ochotne vysvetlili. Cenový rozdiel bol len pár eur, tak sme nakoniec zakotvili v drahšej chate.

Horská chata v 3200 metroch n.m., kde sme spali pred samotným výstupom

Po večeri a príjemnom rozhovore so španielskym tandemom otca so synom, odhodlanými na ďalší deň vstať po štvrtej ráno a vystúpiť na Toubkal, som sa s tým nejako zmierila aj ja. Po debate s kamarátmi Čechmi, sme sa znova nechali ovplyvniť a posunuli si raňajky na šiestu hodinu ráno. Noc nebola extra pohodlná, v našej miestnosti sme spali asi 25-ti ale bolo fakt príjemne teplo. Okrem slabých spacákov nás zohrievali ešte deky, ktoré som vypýtala od personálu a miestami sme obaja spali takmer odokrytí.

Budík zazvonil pred šiestou, ešte bola dobrá tma. Prvé skupinky s čelovkami už dávno vyrazili, my sme si akurát rozliepali unavené oči. Po siedmej sa už brieždilo, čelovky už v našom prípade neboli potrebné. Nasadili sme si mačky a vyrazili po stopách v snehu vpred. Prvá ranná hodina výstupu bola veľmi nepríjemná. Sypký sneh, zlý sklon svahu, urobili sme jeden krok a zošuchli sa o meter nižšie a takto stále dokolečka. Bez rúk by to nešlo. Potom vykuklo slniečko a my sme sa ocitli (nielen mentálne) niekde úplne inde. Zrazu sme boli v zajatí bielych štítov osvietených slnkom. Bolo to prekrásne. Zhora nám šli oproti prvé skupinky vracajúce sa z vrcholu. Všetci mali v tvárach čistú nefalšovanú radosť. Veľmi nás to nakoplo. Krok za krokom sme pokračovali v namáhavom výstupe. Slnko bolo prisilné, vietor miestami tiež a kvalita snehu sa menila každých desať metrov. Postupne nás všetci predbehli, to však je bežná prax a vôbec nás to už nevyvádza z rovnováhy. Zo začiatku sme sa poťahovali s kamošmi Čechmi, potom nám aj oni ušli. Tesne pod vrcholom nad nami lietal padák. Bol naozaj krásny deň. Posledné metre boli najnáročnejšie. Peťo sa cítil prekvapivo horšie ako ja, tak som väčšinu výstupu niesla batoh. Sily sa nám preskupili. Deň predtým som bola ja tým slabším článkom. Na vrchole sme strávili pár desiatok minút, urobili veľmi veľa fotiek, krátko sme sa občerstvili s kamošmi Čechmi a zahájili zostup.

Na vrchole, Jebel Toubkal, 4167 metrov n.m.

Na vrchole, Jebel Toubkal, 4167 metrov n.m.

Dole to šlo o poznanie lepšie. Keď sa nám zle kráčalo, lebo to bola prílišná strmina, jednoducho sme sa šuchli na snehu. Vietor bol miestami veľmi silný a ja by som potrebovala štvrtú prikrývku hlavy. Inokedy sme kráčali cez totálne bezveterné časti. Niekoľko skupiniek turistov stále mierilo na vrchol, tak sme im odovzdávali info.

Po druhej sme polomŕtvi dorazili na chatu, do sýta sa naobedovali, trochu si oddýchli a vyrazili dole do dediny. Totálne unavení sme kráčali dolinou zahaľujúcou sa do večerného šera. Na polceste, v osade Sidi Chamnarouch sa úplne zotmelo a my sme nasadili čelovku a zapli baterku z mobilu. V Aroumde (1850 metrov nad morom), dedinke ležiacej nad Imlilom, sme boli okolo ôsmej večer. V prvom dome nás ubytovali, spravili večeru, mali takmer teplú fungujúcu sprchu a komfortnú posteľ, a to nám úplne stačilo.

Ďalší deň ráno výdatne pršalo. Výhľady neboli takmer žiadne, tak sme sa s týmto príjemným atlaským prostredím rozlúčili v daždi. Už nás čakala len rozmočená cesta v zdieľanom taxíku do Marrakéšu, krátka prehliadka centra, únavné prespávanie na letisku (iba pre mňa, Peťo celý čas čítal), ranný let do Bratislavy a zaslúžený poobedný spánok znova v našich posteliach!

Trhy v Marrakéši

Bol to veľmi zaujímavý vysokohorský výlet, všetkým odporúčame!

…WwW…

Veľké poďakovanie patrí Peťke za editáciu tohto textu.

Rozpočet:

• Celý výlet bez leteniek (3, 5 dňa) stál pre nás dvoch 200 EUR, ktoré sme vytiahli z bankomatu na letisku v Marrakéši.
• Noc na horskej chate CAF pod Toubkalom: 30 EUR na osobu s polpenziou. V lete je to o 2 eurá menej.
• Horská chata web
• Zdieľaný taxík z Marrakéšu do Imlilu a späť: trvá to cca 1, 5 hod. Celé auto stojí necelých 30 EUR, zmestí sa 6 osôb, ak je auto plné, každý platí 5 EUR.

Náš fotoalbum z výstupu.

Kratšie a dlhšie online videá z oblasti.

Smutná správa z decembra 2018, kedy na tejto trase zabili teroristi dve Škandinávske turistky.

UPDATE: podľa najnovších informácií je kvôli vyššie uvedeným skutočnostiam momentálne možné ísť na vrchol iba s horským vodcom z Imlilu, tak doporučujem pred prípadnou výpravou informovať sa o aktuálnej situácii.