Banská Bystrica-Tisovec-Rimavská Sobota-Teplý Vrch- cesta do Maďarska: Miškovec – cesta do Rumunska: Pestis-Alesd-Sinteu (Nová Huta), Stará Huta, Budoi (Bodonoš), Albac a Apuseni Mountains, Čerpotok a späť cez Maďarsko : Tokaj a znova Teplý Vrch, cez Kokavu nad Rimavicou a Kriváň až do Banskej Bystrice.
Náš prvý ozajstný roadtrip, teda výlet s autom smeroval do západného Rumunska. Ale ako sa vlastne dvaja stopári a cyklisti, teda ľudia nevlastniaci auto, dostali k uskutočneniu týždňového výletu, kde jediným transportným prostriedkom bolo auto? Pýtate sa nás mnohí a tu je odpoveď: auto sme si požičali od Peťových rodičov, ktorí boli v tom čase na dovolenke bez auta. V minulosti sme toto menšie ale príjemné vozidlo príležitostne využívali na poldenné výlety v blízkosti nášho rodiska, teda v okolí Banskej Bystrice. Minulý december požičal Peťo auto a “uniesol” ma do Slovinska, kde sme sa zasnúbili, ale toto bol fakt najdlhší a najvzdialenejší autovýlet, aký sme dovtedy zažili. Jednoducho, auto nikdy doteraz nepredstavovalo ani len vedľajší dopravný prostriedok pri našich cestách.
Celú cestu šoféroval výlučne Peťo, lebo ja som si síce tesne pred odchodom do Južnej Ameriky urobila vodičák, ale jazdiť som ešte nezačala. Snáď aj to niekedy príde s vlastným autom. Vyrazili sme z Banskej Bystrice v pondelok poobede po festival Pohoda, teda sme boli celkom spoločensky unavení. Peťo zvolil z neznámych príčin netradičnú trasu do navigácie, a teda, šli sme cez zabudnuté oblasti a bočné cesty. Takisto aj v Maďarsku a v Rumunsku ? Jazda bola skrátka malebná.
Prvú prestávku sme si urobili v sedle Zbojská medzi Pohronskom Polhorou a Tisovcom. Legendárne buchty, ktoré poznáme z Pohody a food festivalov z BA chutili výtečne v ich rodnom kraji. V Tisovci už nebola otvorená žiadna kaviareň, tak sme si iba urobili krátku prestávku po centre. V Rimavskej Sobote na námestí to celkom žilo, centrum sa pripravovalo na večerné premietanie v rámci Bažant kinematografu. Počas kávičky na teraske som obtelefonovala všetky možné aj nemožné ubytovacie zariadenia v okolí a voľné kapacity mali v stredisku Drieňok na Teplom Vrchu. Na tomto mieste sme spali prvú aj poslednú noc a veľmi odporúčame. Ranné kúpanie v údajne najteplejšej vodnej ploche na Slovensku bolo top!
Nasledujúci deň sme prechádzali pomaly cez východné Maďarsko. Obed bol v Miškovci, kde nás príjemne prekvapili pracovníčky infocentra, ktoré nám poskytli letáky v slovenčine. Počas pitia ľadového frappé pri miestnom potôčiku sme si zabookovali ubytovanie na prvé dve noci v Rumunsku.
Slováci v Rumunsku
Dedinka Peștiș , vzdialená od mesta Oradea cca 45 km sa stala našou prvou rumunskou destináciou. Ubytovanie cez booking bolo v luxusnej vile s vírivkami. Personál hovoril trošku po slovensky, ale neboli to potomkovia vysídlencov Slovákov, za ktorými sme sa sem vlastne primárne vybrali. Viaceré dedinky v okolí mesta Oradea sú obývané potomkami kolonistov, ktorí sem prichádzali na začiatku 19. storočia z Horného Uhorska. Počas nášho týždňového pobytu v oblasti sme navštívili viaceré slovenské dedinky aj folklórny festival. Boli to všetko krásne momenty!
Dedina Nová Huta (po rumunsky Sinteu) je obec s najvyšším podielom Slovákov v Rumunsku. Z počtu obyvateľov 1287 tvorili Slováci 1264 obyvateľov, Rumuni 19 a Maďari 4. Nachádza sa tu aj vychýrená slovenská reštaurácia Huta Slavia, ktorá je takým príjemným motorestom na okraji obce. Objednali sme si vynikajúcu kohútovú polievku (takto to bolo napisané v menu) a samozrejme halušky. Peťo mal typické bryndzové, ktoré chutili asi ešte trošku lepšie ako sme zvyknutí doma (bryndza bola rumunská 🙂 a ja som si zvolila netradičné halušky s kuričkami , čo boli hríby-kuriatka. Všetko chutilo veľmi dobre, ale na rumunské štandardy boli ceny vyššie. Personál s nami rozprával po slovensky, asi polovica zaparkovaných áut pred reštauráciou mala slovenské ŠPZky, ale inak sa všetci hostia rozprávali po rumunsky. Čapované pivo nemali zo Slovenska, iba fľaškového Bažanta, tak som si dala lokálneho čapáka. Peťo nepil, však šoféroval :-).
V Starej Hute (Huta Voivozi) sme chceli navštíviť odporúčaný slovenský penzión U Šoniho. Prišli sme však bez ohlásenia a objekt bol prázdny. Viac o penzióne sa môžete dočítať aj z reportáže Andreja Bána.
V slovenskej dedinke Bodonoš (Budoi) sme sa poprechádzali po hlavnej ulici, kúpili si nejaké pitie v miestnom obchode a pokecali s milou predavačkou. Pred slovenskou základnou školou sa nachádza výrok od Komenského.
Všetky slovenské obce ležia v horskej oblasti, cesty boli v rôznych stupňoch kvality a niekedy malo naše auto aj ťažšie chvíľky 🙂 Napríklad cesta do Bodonošu pripomínala tankodróm. Nočný presun do Čerpotoku cez Gemelčičku bol tiež veľmi malebný. Rozumej, bola to veľmi nefrekventovaná horská cesta plná zákrut a asfalt niekde značne chýbal.
Cez Gemelčičku (Fagetu)sme prechádzali tesne pred polnocou, všade bola totálna tma, asfaltka priúzka a miestne psy do auta neskutočne brechali pri našom prechádzaní dedinkou. Domy sme v noci nevideli takmer žiadne, ale na konci striedmej zástavby sa objavilo svetlo, ktoré patrilo česko-slovenskej krčme! Mali tam horalku! Krčmárka hovorila krásne po slovensky a všetky nápisy v krčme boli česko-rumunské. Bol to zážitok 🙂
Do Čerpotoku (Valea Cerului, Suplacu de Barcău), našej poslednej navštívenej slovenskej dediny, sme došli po polnoci. Práve tu prebiehal Medzinárodný folklórny festival „Mládežnícky folklórny Čerpotok“. Bol to už 15. ročník festivalu, na ktorom sa prezentovali folklórne skupiny z Rumunska, Slovenska, Srbska, Maďarska, Česka a iných krajín. Pivo tu síce slovenské nečapovali, mali iba fľaškové domáce, ale atmosféra bola znamenitá. Víkendový program sme nevideli celý, dorazili sme v sobotu v noci a stan sa nám podarilo rozložiť blízko objektu. Nedeľa začala slávnostnou bohoslužbou v slovenskom katolíckom kostole, predstavil sa aj duchovný zo Slovenska. Poobedné tance boli na programe po 14:00, bolo veľmi teplo a my sme sa už okolo piatej pobrali preč.
Transylvánia
Pomedzi presuny podhorskými oblasťami s minoritným slovenským obyvateľstvom sme sa na dve noci ocitli v národnom parku Apuseni mountains. Našou základňou sa stala dedinka Albac. Transylvánske kopce všade naokolo boli nádherné. Urobili sme si výlet na neďaleký vodopád a tiež zostúpili do ľadovej jaskyne. Najväčším highlightom bolo však jednoznačne stretnutie s Ginou, mojou rumunskou spolužiačkou zo študijného pobytu Erasmus v Istanbule v roku 2012. Gina aj s frajerom žijú už pár rokov v Dánsku a na rodnú hrudu si odbehnú len v lete. Spoločne sme strávili dva príjemné pivné večery, spoznali sme širšiu Gininu rodinu a pospomínali na spoločné turecké školské časy.
Vartop je lyžiarske stredisko vo výške 1200 metrov, ktoré nám celkom pripomínalo Donovaly. Akurát že v polovici júla, teda mimo zimnej sezóny dosť zívalo prázdnotou. Jediná fungujúca reštaurácia bola v hoteli Four Seasons. Tak sme si nakoniec dopriali výdatnú hustú gulášovú polievku na teraske tohto nóbl hotela, ktorý možno ani nepatril do oficiálnej luxusnej hotelovej siete.
Ľadová jakyňa Scărișoara ponúka nevšedný zážitok. Samotný turistický okruh nie je dlhý ani kilometer, ale zostup z hustého lesa do studeného podzemia pomocou vetchých drevených rebríkov, na ktorých sa aj v lete udržuje sneh a ľad, je impozantný. Nám do toho aj výdatne pršalo a dážď totálne zhmotnil tú ľadovú atmosféru.
Po týždni sme sa z Rumunska cez maďarský Tokaj presunuli späť na Slovensko. Hranice sme zase prekročili cez Kráľ – Bánréve a posledné spanie bolo tradične na Teplom vrchu. Nasledujúce ráno sme sa zase výdatne vykúpali v jazere a pomaličky sa približovali k domovine. V Kokave nad Rimavicou majú super zmrzlinu a v Kriváni pri Hriňovej sme kukli kamošov a ich super domček :).
Nás prvý ozajstný autovýlet dopadol dobre, presúvali sme sa pomaly, videli sme všeličo, ochutnali kadečo a zažili bársčo. Veľmi odporúčame :-).
…WwW…
Reportáž Andreja Bána z rumunského Slovenska
Slováci v Rumunsku (Wikipédia)
Späť na blog
Potešíme sa tvojmu komentu