Čo sme robili 82 dní v zime v Grécku? Všeličo!

…napríklad aj oberali olivy s deťmi ako dobrovoľníci…

Do Grécka sme prišli na konci novembra 2024 z Albánska. Prvé dve noci boli v kempe tesne za hranicami pri meste Igoumenitsa. Tešili sme sa na Európsku Úniu a euro a trošku vyšší štandard života. Bola to skrátka príjemná zmena po miernej divočine v Albánsku a Čiernej Hore. 

Z prístavu v Igoumenitse chodia trajekty na ostrov Korfu, kde sme pred vyše rokom strávili našu prvú (asi aj poslednú) all inclusive rodinnú dovolenku. Bolo celkom vtipné pozerať sa teraz z nášho skromného karavanu na ten zelený ostrov, kde sme prežili fakt luxusnú dovolenku.

Zo severu Grécka sme sa čo najrýchlejšie chceli dostať na samý juh polostrova Peloponéz, kde nás čakalo zaujímavé olivové dobrovoľníctvo. Išli sme výlučne diaľnicami, ktoré sú v Grécku pre väčšie autá fakt drahé a za dva dni prejazdu zo severu na juh sme zaplatili vyše 100 eur. Peťo potom vyhlásil, že už nikdy nepôjdeme v tejto krajine po platenej diaľnici. V roku 2024 sa to podarilo dodržať, ale iba kvôli tomu, že v okolí farmy žiadne diaľnice neboli :D. 

Tretiu grécku noc sme kempovali nadivoko pri mori blízko veľkého mesta Patra. Príchod na odľahlé miesto bol nečakane náročný, dvakrát sme skoro zapadli na nespevnenej ceste, lebo bolo potrebné obchádzať kvôli traktoru, ktorý blokoval jednosmerku. Zato samotné spacie prostredie bolo nádherné, krásna pláž pri zatvorenej reštaurácii a ďalší germánski karavanisti zohrievajúci sa pri ohnisku. Nočný výhľad cez záliv na svetlá Patry ako bonus. 

A potom nastala totálna zmena v celom dovtedajšom karavanovaní. Zrazu sme mali k dispozícii obrovský dom so všetkými možnými spotrebičmi, ktoré skrátka v kempingovom živote neexistujú. Celý december sme ešte podľa prvotnej dohody spávali v aute, ale v januári sme už dostali krásnu spálňu v dome. Zo začiatku celé dni pršalo a bolo dosť chladno, po novom roku prišlo parádne oteplenie, len tričko cez deň, do 19 stupňov počas obeda a veľmi silné slnko. Potom sa to zase otočilo do zimy atď atď.

Oberanie olív je náročná manuálna činnosť, dnes už vykonávaná za pomoci elektrických nástrojov (v olivovom múzeu v Sparte sme videli aj tie starobylé mechanické spôsoby). Stále je to však riadna makačka. Zo začiatku som pracovala iba ja a Peťo sa za ten čas staral o deti, pred Vianocami sme sa začali striedať. Doteraz neviem povedať, čo bolo ťažšie 😀 – či mať na starosti dve náročné deti a robiť obed atď (čo som vlastne robila posledného 4,5 roka) alebo sa naťahovať s dlhými elektrickými palicami a zhadzovať olivy, následne ich zbierať zo sietí na zemi a ďalej sypať do vriec. Jedno plné vrece malo okolo 20 kg. 

Krk aj chrbát nám postupne odchádzali a ja som bola rada, že masážny gél bol súčasťou našej lekárničky :D. V decembri sa zbierali najmä veľké čierne olivy kalamon určené na jedenie (po tom, čo pár mesiacov pobudnú v náleve) a po novom roku bol zber malých rôznofarebných  oliviek koroneiki určených na olej. V tom druhom prípade sme nemuseli dávať pozor na pošliapanie, čo bolo aspoň o trošku ľahšie :). Používali sme pri práci rôzne elektrické nástroje, tyče na zhadzovanie olív, hlučný stroj na oddeľovanie olív z konárikov a náš šéfko používal aj tyčovú elektrickú pílku a tzv. vibrátor, po ktorom olivy padajú zo stromov ako hrušky :D. Pracovali sme spolu s naším šéfom Elpim a jeho ženou Magdou a s ďalšími zahraničnými pracovníčkami z Južného Sudánu. Bol to naozaj príjemný pobyt, trošku sa zastaviť na jednom mieste na dlhšiu dobu, prečkať nepríjemnú zimu mimo karavanu a načerpať nové sily. Keby niet tejto dvojmesačnej pauzy, neviem, či by som bola stále schopná naplno kempovať a nestratiť pritom zdravý rozum.

Deťom sa celkom páčilo, v dedinke bolo staršie detské ihrisko, kde sme často chodili. Počas voľných dní sme sa snažili veľa výletovať po okolí a naplno byť spolu, keďže cez pracovné dni ten režim bol inakší. Naše baby sa aktívne na zbere olív nezúčastňovali, celý proces sme im však často ukazovali a komentovali. V dedine bola aj fabrika na výrobu oleja, ktorú sme spolu s Elpim navštívili. Inak taký čerstvý, len niekoľkodňový nefiltrovaný olej je totálna lahôdka, mladšia by ho najradšej ochutnávala stále :).

Na polostrove Mani, kde sme dobrovoľníčili, sa nám tak páčilo, že sme nakoniec ostali vyše dvoch mesiacov. Táto oblasť je stredným “prstom” z troch výbežkov južného Peloponézu. Málo preskúmaný región s nepochopenou dušou, kde “nie je nič len kamene” ako píše britský cestovateľ Patrick Fermor vo svojej knihe Mani. V minulosti to bola dosť neprístupná oblasť, zo severu ohraničená vysokým pohorím Taygetus, ktoré bolo aj počas nášho pobytu zasnežené.

Príjemné pobrežné mestečko Gythio, kedysi námorný prístav pre starovekú Spartu, bolo od nás vzdialené 10 km, a tak sme sa stali jeho pravidelnými návštevníkmi :). V kafé Turistiko priamo na hlavnej nábrežnej ulici mali super kávu aj slané palacinky. Takisto sme sa do mesta na začiatku decembra veľa nachodili kvôli rozbitému čelu na Lindinej hlave. Spadla nešťastne na strmých schodoch vedúcich do domu, mala dosť veľa stehov a museli sme pravidelne chodiť na čistenie rany. Našťastie sa to už dobre hojí. 

V svojráznom regióne Mani sme strávili aj koncoročné sviatky, Vianoce boli na pláži pri známych jazerných jaskyniach Diros (ktoré sme pár týždňov predtým aj navštívili). Na Silvestra sme zase boli v Stoupe, kde bolo tak teplo, že na Nový rok sa asi všetci západní turisti, čo boli na okolí, hodili do studeného mora (spolu s nami) a poriadne si zaplávali. Zo Stoupy pochádzal aj slávny spisovateľ Nikos Kazantzakis, ktorý sa preslávil sfilmovaným románom Grék Zorba. 

Po olivovom dobrovoľníctve sme sa presunuli na týždeň do Kalamaty, druhého najväčšieho mesta na Peloponéze, kde nás privítal super kemp, takmer celý obsadený zaujímavými týpkami prevažne z Európy, ale bola tam aj jedna staršia pani z Austrálie. Deti sa riadne vyhrali s novou kamoškou z Belgicka, ktorá cestuje s rodičmi a malou sestrou celý život a je domoškoláčkou. Ďalej tam boli ďalšie nemecké deti a prišiel aj náš známy z Faerských ostrovov, ktorého sme (v tom čase bez detí) stretli na juhu Albánska. Obe tieto rodiny vlastnia kempy v ich domovských krajinách, počas letnej sezóny pilne pracujú a cez zimu si takto kočujú po južnej Európe. V Kalamate sme veľa bicyklovali, navštívili aj vlakový park, čo je vlastne dnes už nefungujúca stanica a ochutnávali stále olivy druhu kalamata, ktoré pochádzajú práve z tohto regiónu :). 

Potom sme sa presunuli na dve noci do metropoly Grécka. Atény sú najväčšou urbánnou zónou v Stredomorí a naozaj nás uchvátili! Spali sme síce na nie príliš vábnom parkovisku so stovkami linkových autobusov, s dvoma strážnymi , ale samotné centrum tohto mega mesta bolo top! Vyšli sme na Akropolu, vyskúšali metro, autobus aj električku a ja som sa zase utvrdila v tom, na čo som priebežne pozabudla, že tieto obrovské kozmopolitné metropoly ma neskutočne nabíjajú svojou energiou. 

Neskôr nasledoval úmorný presun na turecké hranice. Jedno spanie bolo v kempe Sylvia asi hodinu pred Thessalonikami, kde sa všetko vybavilo bezkontaktne pomocou intercomu a vôbec sme sa nestretli so žiadnym personálom. Bránu sme si otvorili cez kód atď. Zaujímavý spôsob, ako mať celoročne otvorený kemp bez nutnosti fyzicky sa tam nachádzať. Nikdy dovtedy sme takéto prevedenie nezažili, väčšinou domáci bývali priamo v kempe, aby ho mohli priamo spravovať. 

Poslednú grécku noc sme strávili nadivoko pri mori asi hodinu od hraníc pri meste Alexandroupoli. Tam sme si poslednýkrát zakúpili mobilné dáta v rámci EÚ a vybrali sa do Turecka.

Veľká vďaka patrí Peťke za editáciu tohto textu :).

…WwW…

Náš grécky itinerár: