Cyklotrip: Humenné-Snina-Stakčín-Nová Sedlica-Snina-Osadné-Medzilaborce-vlakom do-Michaloviec-Zemplínska Šírava
S príchodom leta sme začali plánovať dovolenky. Chceli sme stráviť jeden týždeň niekde na bicykloch a druhý týždeň roadtripom v Rumunsku. Obe akcie sa nakoniec podarili. Hlavná myšlienka bola nájsť dobré vlakové spojenie z Bratislavy alebo Viedne s možnosťou transportu bicyklov. Prvotné návrhy k Baltickému moru na sever Poľska alebo na Balkán k Jadranu sa ukázali ako nedosiahnuteľné, pretože rezervácie pre bicykle boli počas našich termínov vybookované. Nakoniec nás napadla celkom jednoduchá možnosť: objavovať najvýchodnejšie časti Slovenska. Logisticky v podstate jednoduchý výlet. Rýchlik Bratislava-Košice a späť zoberie bicykle vždy, rezervácia nie je potrebná.
Náš výlet trval 7 dní. Na východnom Slovensku sme dovtedy ešte taký dlhý čas spolu neboli. Ja som počas vysokoškolských čias bola párkrát so spolužiakmi na Zemplínskej Šírave. Peťo bol ako malý na Šírave v letnom tábore. V Košiciach sme mali pred rokmi cestovateľskú prezentáciu o Ázii, minulý rok v zime sme odtiaľ aj s ocom leteli za bratom do Mníchova. Bardejov poznáme z východoslovenských miest asi najlepšie, keďže tam žije kamoška Marianna a radi chodíme na návštevy (nielen pozrieť slávne centrum Bašta). Prešov tiež trošku poznáme zo stopárskych čias. Skrátka a jednoducho, my dvaja Banskobystričania, momentálne žijúci v Bratislave, bez nejakých starších rodinných väzieb na východné Slovensko, sme sa rozhodli preskúmať tieto najvzdialenejšie časti našej vlasti v bicyklovom sedle.
Každý deň sme bicyklovali, niekedy viac, inokedy menej, väčšinou to bolo od 20 km do 60 km denne. Spanie v spacáku a stane bolo pravidlom, iba posledné dve noci sme „luxusne“ strávili v hosteli na Zemplínskej Šírave. Kúpanie takisto patrilo ku každodenným aktivitkám: Sninské rybníky, Starina, Zemplínska Šírava aj Vinianske jazero sú perfektnými miestami na plávanie.
Rýchlik Bratislava-Košice bol pohodlný, síce trošku meškal a jedálenský vozeň nebol smerom tam pripojený, ale ak ho porovnáme s ultra pomalým vlakovým spojením medzi Bratislavou a Banskou Bystricou, je to stále najlepšia vlaková trasa na Slovensku. Z Košíc sme pokračovali vlakom do
Humenného a tam sa začala naša pravá cyklistická dovolenka.
V Humennom sme si dali prvé pivko Šariš v mestskej pivárni. Krásny skanzem neďaleko námestia ponúka ochutnávku ľudovej architektúry. Tu sme sa prvýkrát dostali dovnútra dreveného kostola preneseného z Novej Sedlice. (V tom momente sme ešte netušili, že presne o 24 hodín budeme stáť na mieste pôvodnej cerkvi).
Autokemping Sninské rybníky je údajne najvýchodnejším kempom na Slovensku. Tam sme strávili prvú a tretiu noc. Ubytovanie bolo dosť lacné. 7 EUR pre dvoch ľudí v stane. Starší pán, ktorý nás ubytoval bol veľmi zhovorčivý a vtipný. Na tomto mieste sa každoročne koná hudobný festival Rock pod kameňom. V tesnej blízkosti kempu sa nachádza Biokúpalisko, kde samočistenie vody funguje pomocou rastlín a rias. Tri navzájom prepojené bazény rôznej teploty a hĺbky boli určené na kúpanie a ďalší bazén bol čistiaci a plný rastlinstva.
V Snine sme si dali zmrzku na námestí a pozreli sochu Herkulesa pred kaštieľom.
Bicyklovanie na najvýchodnejší koniec Slovenska bolo na pláne druhý deň. Z kempu sme vyrazili predobedom, cesta viedla naprieč Národným parkom Poloniny, najvýchodnejším a jedným z najmladších národných parkov u nás. Málo áut, asfalt rôznej kvality, žiadni ďalší cyklisti a krásne bukové lesy všade naokolo. Prechádzali sme postupne cez nasledovné dediny: Stakčín-Príslop-Kolbasov-Ulič-Uličské Krivé-Zboj-Nová Sedlica.
V Stakčíne bola posledná reštaurácia, kde sa dalo platiť kartou, potom už len v hotovosti. Niektoré ďalšie obchody našťastie karty akceptovali. V Uliči sme mali fajný obed a pozreli Minigalériu drevených kostolíkov. Ulič je spádovou dedinou tohto najvýchodnejšieho cípu Slovenska. Interiér ďalšieho dreveného kostolíka sme si pozreli v Uličskom Krivom. Tento gréckokatolícky kostol je stále využívaný na pravidelné bohoslužby.
V Novej Sedlici bolo celkom rušno. V dedine sa pohybovalo viacero českých peších turistov a pár cyklo pretekárov, ktorí sa chystali na súťaž v horskej cyklistike 1000 Mil, ktorej trasa vedie z najvýchodnejšieho slovenského miesta na najzápadnejšie miesto v Česku alebo opačne. (Každý rok sa mení smer pretekov). V týmito pretekármi, boli to všetko dobrí týpkovia, sme strávili večerné hodiny pri pivku v strede dediny a zároveň na našom spoločnom kempovacom mieste.
Na ďalší deň sme sa vrátili tou istou cestou do Sniny. Popri tom sme zase obdivovali Starinu, najväčšiu zásobáreň pitnej vody v strednej Európe, kvôli ktorej bolo vysídlených sedem okolitých rusínskych dedín.
Ďalšou destináciou bola ďalšia „zabudnutá“ dedinka Osadné, ktorá sa presne desiatimi rokmi preslávila po celom Slovensku rovnomenným filmom o ceste starostu a pravoslávneho popa do Bruselu. Najprv sme si pozreli pravoslávny kostol, v podzemí ktorého sa nachádza krypta tisícky sovietskych vojakov z Prvej svetovej vojny. Krypta je pod kamerami, a preto ju môžete navštíviť v hociktorú hodinu. K dispozícii je aj audio sprievodca.
Neskôr naše kroky viedli do Krčmy u Borisa. Tu nám ochotný a zhovorčivý krčmár ukázal celý slávny krčmový interér. Je to akési malé vojenské múzeum, plus na stene sa nachádzajú podpisy (nielen) známych politikov, ktorí už Osadné navštívili. Pán hlavný nám spravil aj podpultovú večeru a potom sme šli spať k nemu na záhradu.
Ďalší deň mali pokračovať tropické horúčavy, preto sme vstávali veľmi skoro a už pred desiatou ráno (tí, čo nás poznáte bližšie, viete že toto sú neskutočné skutočnosti!) sme dobicyklovali do 33-km vzdialených Medzilaboriec.
Tam sme si pozreli parádne Múzeum moderného umenia Andyho Warhola. Pittsburský rodák, kráľ pop artu, Andrew Warhola, síce nikdy na Slovensku nebol, ale jeho rusínski rodičia pochádzali z neďalekej dedinky Miková. Ja som sa s jeho tvorbou stretávala často v amerických múzeách a toto naše tiež jednoznačne stálo za to. Tohto excentrického umelca asi netreba bližšie predstavovať, možno spomeňme aspoň jeho dva svetoznáme výroky:
„Každý raz bude 15 minút slávny.“
Andyho odpoveď na otázku či existuje umenie: „A načo, ja som umenie.“ Andy Warhol
Po fajnom obede v penzióne Andy neďaleko múzea sme prepočítali všetky možné parametre a vyšlo nám, že najlepšie bude, ak náš plánovaný itinerár trochu modifikujeme a odvezieme sa vlakom aj s bicyklami cez Humenné do Michaloviec.
Z Michaloviec sme dobicyklovali po plážovej dvojprúdovke až na Zemplínsku Šíravu. Posledné dva dovolenkové dni sa niesli v znamení výdatného kúpania, oddychovania v hosteli, jedenia dobrého jedla aj zmrzliny a túlania sa po okolí. Pozreli sme si aj blízke Vinianske jazero, kde to asi žije trošku viac ako na Šírave.
Približne polovica ubytovacích zariadení pri slovenskom mori je v dezolátnom a rozpadnutom stave. Peťovi sa nejako podarilo spoznať v jednej ruine pozostatky hotela, v ktorom býval pred desaťročiami v detskom tábore. Druhá polovica ubytovacích zariadení bola plne funkčná. Niektoré stavby mali za sebou rozsiahle rekonštrukcie, iné boli úplne nové. Pláže boli poloprázdne a bez nejakého vybavenia, väčšina hostí sa kúpala v hotelových bazénoch. Nám poloprázdne pláže vonkoncom nevadili, máme radi také polokosené divočiny. Voda bola vždy úžasná.
Cyklovačka po Východnom Slovensku dopadla výborne. Týmto by som sa chcela vrátiť k nadpisu článku a spochybniť neslávny výrok nášho bývalého premiéra. Na východe je toho veľa a celý región stojí za podrobnejšie preskúmanie. Ďakujeme za super zážitky a všetky odporúčania od kamošiek nielen z východu. A určite sa ešte vrátime!
…WwW…
Veľmi pekne ďakujem Peťke za editáciu tohto textu.
Dobré články, knihy a filmy z regiónu:
Arpád Soltész: Mäso – Vtedy na východe
Andrej Bán: Slon na Zemplíne, Príbehy Slovenska
Severovýchod Slovenska: Miesta, ktoré skrýva nepoznaný región
Späť na blog
Potešíme sa tvojmu komentu