Do Turecka sme prišli po piatich mesiacoch na ceste, z čoho sme dva posledné mesiace pomáhali na olivovej farme a čakali na lepšie počasie. Hovorili sme si: „Prejde zima a začneme karavanovať v príjemných teplotách“. Mám pred očami náš prvý deň v Turecku. Tiahli sme karavanom zmrznutí na juh Turecka po diaľnici. Už sme v nič nedúfali, vravel som si, že aspoň si dám horúci turecký čaj, ktorý som si zamiloval, keď som ešte ako mlaďas stopoval cez Turecko s kamošom Skyčom. A dám si konečne Šalgam (štipľavý nápoj, myslím že z cvikle) a samozrejme turecké mega mäsové jedlá. Keď sme sa na diaľničnom odpočívadle išli najesť, Vierka hovorí: „Vyzerá, ako keby išlo snežiť“. „Aha, tak už viem, čo mi to počasie pripomína:)“, odpovedám. Z auta sme sa rýchlo v tom mrznúcom počasí presunuli v zimných vetrovkách do reštaurácie. Niekde tam sa naše predstavy a plány o lepšom počasí po dvojmesačnej práci na olivovej farme definitívne rozplynuli a definitívne sme zavrhli to, že je to len krátka studená vlna. Už dva týždne sme žili v nie veľmi príjemných teplotách na karavanovanie s deťmi. Namiesto typických tureckých delikates sme si dali burger v Burger Kingu, keďže nič iné tam nebolo. Chutil však super. Pripomenul mi letá v Anglicku.
Naše prvé hodiny v Turecku nám pripadali ako keby sme boli v Nemecku. Trojprúdová diaľnica, na odpočívadle fast food Burger King, úplne čisté toalety. Keď sme nešli po diaľnici, všetky cesty boli aj tak dvojprúdové v jednom smere. Fast foody alebo celkovo medzinárodné reťazce sme veľmi na našej ceste predtým nevideli. Milé bolo, ked sa v Grécku objavil Lidl. Neveril som akú radosť nám to vie urobiť, aj napriek tomu, že nie sme veľmi konzumne orientovaní. Mali sme trochu pocit, že máme kúsok domoviny v Grécku, aj keď je to samozrejme nemecká značka. Tu v Turecku je okrem spomínaných fast foodov Burger King a Mc Donald aj Decathlon, Ikea a zrejme ďalšie značky.
Po príjazde do prvého kempu v Turecku sme pocítili tureckú realitu. O hudbe na toaletách, ako bolo pred pár dňami v Grécku, samozrejme nemohlo byť ani reči. Boli sme radi, že máme aspoň mydlo, aj keď toaleťák sme hľadali márne. O čistote celkovo v tomto kempe radšej nejdem písať, treba sa prestaviť na iný štandard:) Kvalita ďalších kempov však bola našťastie oveľa lepšia.
Už tri dni v kuse sme cestovali z Atén bez zastavenia, v podstate od rána až do zotmenia. Vždy sme začínali zhruba okolo jedenástej – kým sme sa naraňajkovali a karavan dali do stavu na jazdu, zabralo to nejaký čas. Potrebovali sme čas na obed, takže hrubý čas na presun bol okolo piatich hodín, čo vychádzalo zhruba okolo 450km denne. Chceli sme sa konečne zastaviť, ale potrebovali sme nedaždivé počasie. Preto sme sa museli presúvať ešte ďalšie dva dni.
Keď sme po piatich dňoch presúvania prišli do kempu, ktorý bol situovaný v krásnom parčíku a svietilo slnko, cítili sme sa ako v raji. Ostali sme päť dní, chceli sme tam byť aj dlhšie, ale odfúkol nás mrazivý vietor.
S mrazivým počasím sme bojovali ešte ďalší týždeň a potom sa konečne po troch týždňoch začalo otepľovať. Začali sme sa pomaličky roztápať ako cencúle. S morom sme to prvé dni nechceli siliť, ale keď som po niekoľkých dňoch tepla vhupol do mora kričal som „XXX leto je späť!“. Nechceli sme to znovu zakríknuť, ale potichu sme si hovorili, že sme to dokázali, prečkali sme zimu! Tieto riadky píšem pár dní neskôr ošľahaný slnkom v Antályi, dnes sme prežili jeden z najteplejších dní na našom tripe vôbec. Je práve večer a Vierka hovorí: „My sme von, ty si to neuvedomuješ. Nemáme kabanicu:)“.
Ako zvládajú karavanovanie deti?
Keby som to mal napísať jedným slovom, tak ma napadá slovo – úžasne. Určite nad naše očakávania. Potichu sme pred cestou dúfali, že to naše deti zvládnu. Stať sa však mohlo hocičo. Keby s dlhodobou cestou karavanom jedno z detí po čase malo problém, možno by sme museli voliť skorší návrat domov. Príjemne nás však prekvapili. Veľakrát mám pocit, že ony si to z nás užívajú najviac.
Mimosezónne kempy boli skoro vždy poloprázdne alebo úplne prázdne. Herničkou pre deti bola teda vo veľa prípadoch polovica kempu. Hernými prvkami bolo doslova všetko, čo našli. Najčastejšie to bola asi voda, ktorá sa v kempe nachádza na viacerých miestach – rôzne kohútiky na naplnenie nádrží karavanu. Deti pri hrách ju používali na varenie polievky z rastliniek, prelievanie, umývanie všetkého možného. Po týchto hrách zase veľakrát nastúpilo naše „hranie sa“ a museli sme deti preobliekať z mokrého oblečenia. Ďalšími hernými prvkami boli listy zo stromov, kvietky, konáriky, kamienky atď. K tomuto všetkému sa zapojilo rozmiestnenie kempu – všelijaké múriky, ktoré boli improvizovanými kuchynkami a pod. Sám som žasol nad detskou kreativitou. Fakt im stačia konáriky a priestor? Áno! Keby som nevidel, asi neuverím. Aj preto som si povedal, že o tom napíšem. Zaujímavé je tiež to, že herné prvky sú veľakrát tie isté, mení sa len kemp, a to im úplne stačí. Keď prídeme do nového kempu, tak sa len rozbehnú a nevieme o nich. Totálne sa bavia. Keď sme na jednom mieste dlhšie, povedzme tak 5 dní, už za mnou Linda chodí čoraz častejšie, či jej môžem pustiť videá na mobile. Vtedy im musím už začať vymýšľať hry ja. Čo je tiež fajn priestor pre mňa na rozvíjanie kreativity. Počul som, že na toto sa dá použiť aj ChatGPT. Ešte som to neskúšal, ale zrejme to funguje s nejakým promptom typu: „Sme s deťmi v kempe, chceli by sme sa zahrať. Máme k dispozícii pieskovo-hlinený podklad, konáriky, kamienky atď. Akú hru by si pre nás vymyslel?“
Dajú sa deti pripraviť na to, aby zvládali karavanovanie? Ťažko povedať, ale myslím si, že pomáha, keď deti vyrastajú odmalička čo najviac von. My sme to zase nepreháňali, ale prirodzene sme radi trávili čas na záhrade, v prírode a na ihriskách. Predtým, ako sme chceli urobiť túto cestu, sme im o tom dlhšie hovorili, komunikovali to s nimi. Potom ako sme kúpili karavan, sme 4 mesiace chodili na kratšie 2-4 dňové kempovačky. Tam sme už našťastie videli, že sa im kempovanie páči a sami pýtali ďalšie výlety. Odľahlo nám:)
Príjemne ma prekvapilo, že deti zachytávajú cudzie reči, ktorými ľudia okolo rozprávajú. V chorvátskych kempoch, kde bolo veľa nemecky hovoriacich turistov, začali napodobňovať nemčinu. Keď nás počuli ako komunikujeme v angličtine, postupne sa naučili sami rozprávať spojenia ako napr. OK, thank you, bye-bye. Základné pozdravy sa naučili aj v Grécku, kde sme boli tri mesiace. Sami sa ich prirodzene naučili a používali pri svojich hrách, až sme sa divili, čo všetko vedia.
Späť na blog
Potešíme sa tvojmu komentu