Štát Tamil Nadu a mesto Tiruchirappalli. Vianoce a Silvester v turistickej Kerale s malebnými kanálmi, plážami a čajovými plantážami. Nekonečné cesty nepohodlnými vlakmi, voľne pohybujúce sa kravy. Veľmi teplo aj veľmi chladno, veľmi príjemne aj veľmi nevyspytateľne. Jednoducho India, očakávaj neočakávané.
Do Indie sme doleteli z Hong Kongu presne na Mikuláša, teda 6. decembra 2014. Túlali sme sa touto neskutočnou krajinou takmer 7 týždňov a na konci januára sme po súši prešli späť do Nepálu, tam, kde sa naša ročná cesta začala. Odtiaľ sme 1. februára prileteli naspäť do Európy. India bola teda naozaj našou poslednou turistickou zastávkou. Krajina, o ktorej návšteve sme obaja snívali dlhé roky predtým. Vlastne najmä preto sme si vybrali ako prvotné miesto nášho dobrovoľníčenia Nepál. Lebo Nepál predsa susedí s Indiou, kedysi našou vysnívanou krajinou. Po 5-tich mesiacoch v nepálskej dedinke by som ale nezvládla ďalší pobyt v podobnom prostredí a preto sme boli nútení totálne zmeniť prostredie a hlavne náboženstvo. Tak sme sa cez Malajziu, Filipíny a Hong Kong postupne dostali tam, kde sme sa vždy túžili vybrať. Do Indie.
India je nepísaná top destinácia pre všetkých batôžkárov, voľnomyšlienkárov, bohémov či hipisákov. Ľudia, ktorým sa istým spôsobom znepáči západný systém, si často vedia nájsť svoje miesto práve v Indii. Ja som si tiež Indiu kedysi predstavovala ako krajinu, kde ak sa raz dostanem, už z nej možno neodídem. Reči o tom, že to tam musí riadne smrdieť a je tam nefungujúca hygiena a všetkých tam iba znásilňujú a okrádajú som samozrejme nepočúvala. Túžila som skrátka po mojej vysnívanej Indii. No a asi toto bola tá základná chyba. Že som to celé mala také pekne vysnívané. Bola som plná očakávaní (čo sa mi inak v živote nestáva často). Už v Nepále som pochopila, že to asi nebude také, aké som si to vysnívala. Pred príchodom do Indie sme už obaja boli veľmi unavení z vtedy vyše 10-mesačnej cesty po Ázii a vedeli sme, že už nám ostáva „len“ prežiť Indiu, potom prejsť do Nepálu, nastúpiť do lietadla smer Európa a budeme zase späť.
Miestne deti v Kerale počas Vianoc
Tá India však dala dosť zabrať. Doteraz neviem, či to bolo samotnou krajinou, alebo tým, že sme boli obaja už veľmi presýtení zážitkami a doslova sme mali problém s absorpciou nových, alebo to bolo jednoducho totálnou vyčerpanosťou z dlhodobého cestovania.
Mesto s veľmi zaujímavým názvom: Tiruchirappalli (Trichy)
Našu púť sme začali na juhu v štáte Tamil Nadu. Mesto, kde sme doleteli z Hong Kongu sa volá Trichy alebo Tiruchirappalli. Nikto tu na juhu nehovoril po hindsky, ani nápisy neboli nikde v hindčine, tak sme sa aspoň naučili pár základných slovíčok v tamilčine, oficiálnom jazyku tohto indického štátu. A to sme sa tešili, že oprášime naše chabé základy nepálčiny, ktorá je dosť podobná hindčine. Federatívne zriadenie krajiny rozoznáva 29 štátov a vo väčšine z nich sa nehovorí po hindsky. Toto bola pre mňa celkom nová a vysoko zaujímavá informácia. Chápem, že jeden jazyk by sa asi v tak obrovskej a rozmanitej krajine prirodzene neuživil, ale čakala som, že tú hindčinu aspoň ľudia všade budú ovládať, keď je už popri angličtine úradným jazykom. No nebolo to tak. Navštívili sme 4 indické štáty a iba v jednom sa naozaj hovorilo po hindsky (v Uttar Pradeshi). Inde nebolo po tých zvláštnych nápisoch v hindčine ani stopy. Všade prevládali miestne jazyky.
Pevnosť RockFort v Trichy
Pevnosť RockFort v Trichy (štát Tamil Nadu)
Prvé tri dni, ktoré sme strávili v indickom štáte Tamil Nadu nám samozrejme spôsobili opätovný kultúrny šok. Takých šokov sme mali ale zakaždým, keď sme počas našej ázijskej cesty zmenili krajinu. Z neznámych dôvodov sme sa vždy presúvali z extra nerozvinutej krajiny do super rozvinutej alebo naopak. Takto sme si zase museli zvykať, že už to nie sú hongkongské mrakodrapy a poschodové autobusy, na ktoré sme sa pozerali doteraz, ale rikše, kravy, výtlky a všadeprítomný prach a hluk. Trichy je stredne veľké mesto so zaujímavou pevnosťou s príznačným názvom Rockfort. Pevnosť na vyše 80-metrovom brale ukrýva dva hinduistické chrámy, do ktorých sme ako inoverci mali len obmedzený prístup. Výhľady na mesto aj tak stáli za to 🙂
Naše najobľúbenejšie juhoindické jedlo-dosa
Cestovanie indickými nočnými vlakmi a s nimi spojené nepredvídané batožinové straty
V Trichy sme pobudli tri dni a potom sme sa presunuli nočným vlakom do štátu Kerala, taktiež na juhu Indie. Tu sme mali okúsiť dobrovoľníctvo v jednom hosteli zajednané cez databázu workaway. Presun z Trichy do mesta Alappuzha (Allepey) v Kerale sme uskutočnili nočným vlakom. Predpokladám, že väčšina z vás už počula o „čare“ indických vlakov alebo si minimálne spomeniete na fotky, kde ľudia sedia a stoja úplne všade, teda aj na streche idúcich vlakov. Prepravu osôb na strechách vlakov našťastie už zakázali, ale inak sa asi nič nezmenilo. Indické vlaky (minimálne tie najnižšie prepravné triedy, ktorými sme jazdili my) sú stále neopakovateľným zážitkom pre turistov prichádzajúcich zo západu). To skrátka musíte zažiť. Ale dávajte si pozor na batožinu počas spánku! Nie že urobíte takú škôlkársku chybu, akú som urobila ja a to že nezabezpečíte svoju batožinu počas spánku a potom keď sa náhodou zobudíte v strede noci zo spánku a ten kufor, ktorý ste pred pár hodinami vlastnoručne vtlačili pod najspodnejšiu posteľ, tam stále bude. Lebo ten môj sa počas noci niekde záhadne premiestnil a už sa nikdy nevrátil späť. Tak som prebudila Peťa, prešla celý vozeň s baterkou v ruke a hľadala môj stratený kufor. Nikde nič.
Indické vlaky-nezabudnuteľné cestovanie
Zavolala som policajtov, ktorí celý čas chodili hore dolu po vlaku. V jednom okamihu u nás na našich posteliach sedelo asi sedem policajtov a ja som asi päťkrát vypisovala tie isté informácie na veľa rôznych papierov. Kedy sa to asi stalo. Čo bolo približne v tom kufri. Aké sú moje kontaktné údaje v Indii. Aká je približná hodnota strát atď. Celá ceremónia trvala minimálne dve hodiny a počas toho tí siedmi policajti skoro vôbec nehovorili s nami po anglicky. Komunikácia sa viedla medzi železničnými policajtmi a spolucestujúcou moslimskou rodinou s malými deťmi. Netušíme o čom sa bavili, jedno je však isté, už nikdy som môj kufor ani veci z neho nevidela. Tak som zrazu stratila cca 20 kg nepotrebného šatstva, suvenírov, topánok, kozmetiky, nejakých cestovateľských knižiek a skrátka všetko, čo som nahonobila a so sebou nosila posledných desať mesiacov. Všetky potrebné veci ako notebook, foťák, nejaké oblečenie, peniaze, pasy atď som našťastie mala v menšom rupsaku, na ktorom som počas spánku mala položenú hlavu, takže toto nezmizlo 🙂 Trvalo chvíľu, kým som sa s tým nejako vysporiadala, zvykla si, že môžem nosiť Peťove veci, keďže tie moje zmizli a vlastne potom postupne som bola vďačná, že nemusím za sebou stále ťahať ten ťažký kufor, za ktorý som sa aj tak len celú cestu hanbila, lebo ako som sa ja predsa mohla nazývať batôžkárom, keď som v skutočnosti mala iba malý batôžok a veľký kufor?
Indické vlaky-nezabudnuteľné cestovanie
Veľmi príjemná Kerala a jedno nepríjemné dobrovoľníčenie
Do Keraly, malého štátiku na juhu Indie sme sa dostali vlastne preto, lebo tu bola pre nás zabezpečená dobrovoľnícka práca vo vychytenom guest house, ktorú sme si našli cez databázu workaway. Počítali sme s tým, že skúsenosti z fungovania hostela máme už z Kuala Lumpur, kde to bolo veľmi dynamické a takmer stále plne obsadené. Tento menší guest house v meste Aleppey (Allapuzha) bola vlastne len väčšia vilka s piatimi izbami. Majiteľ sa chválil tým, že poskytuje ubytovacie a stravovacie služby už 13-ty rok a jeho zariadenie bolo spomenuté už vo všetkých cestovateľských bedekroch ako Lonely Planet či Rough Guide. Tak sme sa tešili na výnimočne dobré miesto. Opak bol však skutočnosťou. Zvláštny týpek Johnson nás tam jednoducho asi nechcel. Celý čas boli jeho príkazy, nariadenia a celková komunikácia minimálne zvláštne a po piatich dňoch vo vyslovene divnej atmosfére Peťo jednoducho zavelil, že toto trpieť už viac nebudeme. Tak sme neplánovane odišli skôr. Potom sme si kukli referencie tohto zariadenia na tripadvisore a bolo nám to jasné. Drvivá väčšina hostí, ktorí tam boli ubytovaní za posledné 2-3 roky zanechali totálne negatívne príspevky najmä na adresu zvláštneho majiteľa guest housu. Teraz je na mieste otázka, prečo sme si tieto príspevky nepozreli predtým. Sami nevieme. Jednoducho nám stačil profil na workaway, kde boli príjemné referencie od predošlých dobrovoľníkov. Prosím neurobte túto chybu aj vy a skúmajte viac 🙂
Miesto nášho nepríjemného dobrovoľníčenia-Johnsons guest house
Benátky východu, teda vodné kanály v Allapuzhe (Allepey)
V tomto príjemnom malom letovisku sme sa rozhodli zostať trošku dlhšie aj napriek prvotnej nepríjemnej skúsenosti s dobrovoľníctvom. Mestečko bolo neveľké, zato veľmi naklonené turistom. V mori sa dalo normálne kúpať v bikinách, robili to tak viaceré západné turistiky. Teda kúpanie v západnom štýle sa už deje nielen v neďalekom indickom štáte Goa, bývalej portugalskej kolónii, inak vychýrenej lokalite hipisákov zo všetkých kútov sveta a dnes najmä ruských turistov, ale aj v malom štáte Kerala, takisto na brehu arabského mora. Celé pobrežie bolo posiate turistickými reštauráciami a hotelmi ponúkajúcimi obrovský luxus za vyššie ceny, ale takisto sa dalo zohnať slušné, lacné ubytovanie hostelového typu. My sme spali v hosteli NORM, ktorý odporúčame. Vysoko zaujímavé bolo kúpať sa v strede decembra v totálne teplom mori. Juh Indie je pre svoje tropické podnebie vhodné navštíviť najmä v zime. Ako sme sa dozvedeli, hlavná sezóna bola práve v rozpuku. V lete by sa tu totiž ľudia zo zimných krajín, ako sme my, pravdepodobne dobre škvarili.
Vodné kanály v Allapuzhe (štát Kerala)
Mestská hromadná vodná preprava v Allapuzhe (štát Kerala)
Allapuzha a jej priľahlé okolie majú okrem Arabského mora ďalšiu príjemnú vychytávku. Vodné kanály, nazývané backwaters pokrývajú takmer 40 riek a dokopy majú 900 km. Niekoľkohodinová predražená plavba v malebnom drevenom hausbóte je na každom indickom zozname hlavných atrakcií. Takisto je tu možnosť odviezť sa miestnou lacnou loďkou, ktorá premáva medzi jednotlivými osadami vrámci systému verejnej dopravy a stojí približne desatinu z ceny turistického hausbótu. Nedajú vám tam síce najesť a možno sa o miesto budete musieť deliť so školákmi, ktorí si po ceste do školy budú priamo pri vás písať úlohy, ale zážitok mať budete určite 🙂
Miestne deti učiace sa počas plavby do školy
Kerala-kráľovná Arabského mora
Keralské pláže
Vianocujeme na horách, obklopení čajovými plantážami
Vedeli sme, že Vianoce budú určite netradičné. Pred vstupom do Indie sme si predstavovali, ako sa posnažíme nájsť nejakú kresťanskú komunitu, hocikde, kde sa v tom čase budeme nachádzať. Tušili sme, že by to nemal byť veľký problém, lebo juh Indie mal byť dosť kresťanský. Fakt sme však netušili, že vianočná dekorácia bude skoro všade a hlavne množstvo západných turistov nám bude stále pripomínať, že sviatkovať sa tu nechystáme len my. Postupne sme sa oboznamovali s vianočnými plánmi jednotlivých rezortov, všade nám tvrdili, že práve na ich pláži a v ich stredisku bude najlepší vianočný program, môžeme sa kúpať v mori a zároveň oslavovať a jednoznačne by sme mali ostať práve tam u nich. Nám sa celkovo predstava osláv Vianoc v tropickom podnebí a tak ďaleko od domova zdala príliš zvláštna a jednoducho sme hľadali možnosť, čo najviac si priblížiť našu slovenskú vianočnú tradíciu. A v tomto prišiel s nápadom Peťo, aby sme šli sviatkovať na hory, do pohoria Západných Ghát, ktoré sa nachádzajú na hranici štátov Kerala a Tamil Nadu, približne 6 hodín cesty autobusom od Allapuzhy. Predstava bola nasledovná: síce tam sneh určite nebude (aj keď sa jednalo o najvyššie indické horstvo na juh od Himalájí), bude tam minimálne chladnejšie ako dole pri mori, tak si aspoň budeme môcť navodiť zimnejšiu atmosféru.
Čajové plantáže okolo Munnaru (štát Kerala)
Čajovník zblízka
Preplnený kostol počas polnočnej vianočnej omše v meste Munnar (štát Kerala)
Bol to určite dobrý nápad. Munnar, turistické mesto vo výške cca 1500 metrov nad morom, bolo síce typickým hlučným indickým a dosť špinavým mestom plným chaosu, ale všetko ostatné okolo stálo za to. Pobudli sme tam skoro týždeň a každý deň sme zblízka či zďaleka objavovali úchvatné čajové plantáže 🙂 Podnikli sme viacero menších aj väčších túričiek a videli zber čaju v priamom prenose v teréne. Čajová ženička údajne pracuje denne 8 hodín a zarobí si 250 rupií (3 eurá). Zber sa uskutočňuje pomocou špeciálnych nožníc, ktoré sú spojené s menším vreckom, do ktorého padajú odrezané lístky. Všetky zrelé lístočky sa neskôr prenášajú v obrovských vreciach na hlavách čajových pracovníčok. Úchvatné!
Čajové pracovníčky na plantážach
Čajové pracovníčky prenášajú nazbierané zboží
Toto sú tie nožnice na zber čaju/denne si viete zarobiť cca 3 eurá
Naša prvá absolvovaná polnočná omša bola v katolíckom kostole v Munnari, štát Kerala
Štedrý večer bol naozaj netradičný. V mestečku sme našli nevegeteriánsku reštauráciu, kde sme si dali rybu. Niečo ako zemiakový šalát alebo nebodaj kapustnicu či opekance (tradičné jedlo v okoli nášho rodiska v BB) sme sa ani nepokúšali niečím napodobniť. Uspokojili sme sa s vyprážanou rybou a indickými plackami. Po večeri sme skypovali s Peťovými rodičmi, ktorí s nami zdieľali (aspoň cez webkameru 🙂 bohato prestretý vianočný stôl a bolo to veľmi príjemné 🙂 Keďže vo väčšine kresťanského sveta je Prvý sviatok vianočný tým najvianočnejším dňom, tak sme často vysvetľovali, že v našej krajine je to práve Štedrý deň, ktorý slávime najviac. Na polnoc bola dokonca polnočná omša v miestnom veľkom katolíckom kostole. Bola vedená v lokálnom jazyku štátu Kerala,malajalam, ale nakoľko sa v preplnenom kostole nachádzala desiatka zahraničných turistov, tak si kňaz dovolil povedať privítanie a niekoľko viet aj v angličtine. Dokonca jeden zahraničný pán predčítaval z Biblie po anglicky! Tak sme sa my dvaja nekatolíci dostali po prvý raz na polnočnú do kostola 🙂
Prvý sviatok vianočný a slávnostný výstup na neďaleké kopčeky
Príjemné koloniálne letovisko v Kochin (Cochi) v Kerale a netradičná silvestrovská oslava
Po čajových plantážach sme sa presunuli znova dole k arabskému moru do mestečka Ernakulam-Kochin. Vyše týždňa sme oddychovali v jeho turistickej ostrovnej časti nazývanej Fort Cochi, pevnosť však nehľadajte, tá je iba v názve 🙂 More tu už nebolo také čisté ako na juhu v Allapuzhe, tak sme sa už nekúpali. Zato na pobreží sme s údivom pozorovali miestnych rybárov ako bravúrne lovia ryby pomocou obrovských čínskych sietí. Počas manipulácie bolo potrebné zapojiť minimálne päť statných chlapov. Unikátna mechanika! Samotná masívna konštrukcia pripomínala akéhosi dreveného pavúka.
Čínske rybárske siete, teda veľké pavúky v Kochin (Cochi), v Kerale
V Kochin bolo minimálne toľko oddychujúcich západniarov ako na kopcoch v Munnare. Hotely, reštaurácie, všetko bolo preplnené západnými turistami a ceny boli niekoľkonásobne vyššie. Najväčšia sezóna v priamo prúde. My sme sa radovali nášmu skromnému ubytovaniu za dobrú cenu aj s wifi internetom, síce trošku ďalej od centra, ale stále celkom blízko hlavného námestia. Domáci boli zjavne moslimovia, ktorí sa chodili pravidelne modliť do neďalekej mešitky. Počas nášho pobytu v mestečku prebiehalo Bienále, teda výstava výtvarného umenia od umelcov z celého sveta. Naozaj moderné umenie bolo k nahliadnutiu za symbolických 100 rupií na viacerých miestach v letovisku. Pozreli sme si video art od balkánskych autorov aj poľské moderné obrazy. Dvakrát sme si prenajali typické indické bicykle a pobicyklovali sa po celom ostrove.
Pouličné umenie v Kochin (Cochi) v Kerale
Jazda na typických indických bicykloch rozhodne stojí za to!
Silvester bol naozaj zaujímavý. Na pravú polnoc sa priamo na pláži odpálila niekoľkometrová socha starého muža, ktorý za pár minút zhorel do tla. Nikto presne nevie odkiaľ pochádza táto zvláštna tradícia, ale predpokladá sa, že je to mix portugalského, holandského a britského vplyvu. Kochin totižto bolo významným koloniálnym mestom a údajne sa tu postavil prvý európsky kostol, ktorý doteraz stojí. V minulosti tu bol ževraj na krátky čas pochovaný aj slávny portugalský moreplavec Vasco da Gamma, predtým, ako jeho telesné pozostatky previezli do Lisabonu.
Silvestrovské „upaľovanie“ starého muža priamo na brehu Arabského mora v Kochin v Kerale.
Údajne najstarší európsky kostol v Indii. V minulosti tu bola umiestnená aj hrobka portugalského moreplavca Vasca da Gammu.
Z juhu Indie sme sa presunuli vlakom na sever do posvätného mesta Varanasí. Samotná cesta trvala vyše 50 hodín. Našou poslednou indickou zastávkou bolo malé himalájske kráľovstvo Sikkim. Potom sme sa znova dostali do Nepálu, odkiaľ sme na začiatku februára odleteli naspäť domov. O tom sa dočítate v ďalšom príbehu.
Guest house v Allapuzhe, kde sme krátko dobrovoľníčili a toto miesto vôbec neodporúčame:
Ubytovanie v Munnari, v mestečku čajových plantáží:
Späť na blog
Potešíme sa tvojmu komentu