Mesiac na Filipínach

Tropický zabudnutý ostrov Ticao- Mesto Legazpi ležiace pod najaktívnejším vulkánom na Filipínach (sopka Mayon)- historické mesto Naga plné katolíckych kostolov- komplikované presúvanie na sever do hlavného mesta- obrovská a bláznivá Manila-neskutočné terasovité ryžové políčka na severe v Banaue.

Naša cesta na mape. Prileteli sme do Cebu (označené krížikom) a postupne sme sa presúvali na sever. Odlietali sme z Clarku (označené krížikom)

Filipíny boli našou treťou ázijskou destináciou, kde sme strávili mesiac na prelome septembra a októbra. Po 5 mesiacoch dobrovoľníčenia v Nepále a 3 mesiacoch v Malajzii, sme sa presunuli do najkatolíckejšej krajiny v Ázii, ktorá je tvorená vyše 7000 ostrovmi. (Viac ich má iba Indonézia a to 17 000). Podľa viacerých cestovateľských sprievodcov je to mierne netypická krajina Juhovýchodnej Ázie a obaja s Peťom sa zhodujeme, že asi je na tom kus pravdy.

Jeepneys-tradičný filipínsky dopravný prostriedok. Jedná sa o mierne zlepšený americký džíp ešte z čias 2. svet. vojny

Španielska a americká kolonizácia Filipín zanechala značné stopy

Kolonizácia naozaj zanechala nesmierne stopy. Vyše tristoročná španielska nadvláda spôsobila napríklad to, že bežný Filipínčan má úplne bežné španielsky znejúce meno. Toto isté platí pre viaceré geografické názvy (Lopez, Rosario, San Antonio…). Oficiálnym jazykom je filipínčina (po anglicky Tagalog), ale každý región okrem hlavného mesta Manily má vlastný lokálny jazyk. V praxi aj tak všetci hovoria skomoleninou španielčiny, angličtiny a ich miestneho jazyka. Teda máte veľkú šancu, že niečo z rozhovoru aj zachytíte, fakt 🙂

Toľko praktizujúcich katolíkov, koľko sme ich stretli na Filipínach, som veru nezažila ešte v žiadnej inej krajine. Ako tak cestujeme, zisťujem, že Azijati to celkovo myslia s náboženstvom omnoho vážnejšie ako na západe. Či to boli hinduisti alebo budhisti v Nepále, moslimovia, hinduisti alebo Číňania v Malajzii či katolíci na Filipínach, všade bolo to náboženstvo prežívané oveľa oveľa intenzívnejšie ako som zvyknutá z Európy.

Nakoľko kresťanstvo nemá taký výrazný dress code, ako napríklad islam či hinduizmus, konečne som sa po 8 mesiacoch na cestách mohla voľne pohybovať v krátkych nohaviciach a ramienkových tielkach, presne tak, ako chodia oblečené miestne ženy. Muži chodili pre zmenu dosť často hore bez. Veľmi príjemný návyk pre tropický región 🙂 Filipínci sú známi svojou prehnanou otvorenosťou a pohostinnosťou a taktiež hlučnosťou, a preto ich niekedy nazývajú aj Mexičania Ázie. Dokonca aj miesta mena sa volá peso (ako vo viacerých krajinách Latinskej Ameriky).

Katolícky kostol v Nage. Vyše 300-ročná španielska kolonizácia priniesla so sebou aj silný katolicizmus

Po Španieloch prišli na Filipíny Američania a priniesli basketbal, fast foody (sú naozaj všade!) a angličtinu. S tou angličtinou to tam naozaj funguje, spomedzi všetkých krajín, ktoré sme posledne navštívili to bolo s dorozumievaním najlepšie práve tam. Mierne prerobené americké džípy ešte z Druhej svetovej vojny sú dnes na Filipínach najpoužívanejším dopravným prostriedkom, známe ako Jeepneys. Takisto sú domáci neustále usmiati, tým správnym hollywoodskym úsmevom 🙂

Celý ostrovný štát sa nachádza v tropickej tajfúnovej zóne a tieto ničivé búrky sú naozaj smutnou súčasťou histórie krajiny. Pred rokom tajfún Haiyan, najničivejší zaznamenaný tajfún v histórii, spôsobil neskutočné škody po celej krajine a ľudia si na to veľmi živo pamätali…

Filipínčania sú kvôli ekonomickým problémom svojej krajiny roztrúsení a pracujúci po celom svete a ich diaspóra je jednou z najpočetnejších vôbec. Napríklad tu v Hong Kongu, kde sa momentálne nachádzame, sú Filipínčania zamestnaní najmä v službách ako upratovačky či opatrovateľky.

Na Filipínach sa jazdí vpravo, takže sme si konečne po Nepále a Malajzii, kde to je na opačnej strane zaspomínali na „našu stranu volantu a sedadla spolujazdca“. Toalety sa volajú „comfort room“ a inak ma už nič extra odlišné nenapadá 🙂

10 dní na tropickom ostrove ako na konci sveta

Tak a teraz sa presunieme na ostrov Mactan, ktoré je súčasťou mesta Cebu, kde sme prileteli z Kuala Lumpur. Na tomto ostrove bol zabitý moreplavec Fernando de Magalhães, počas plavby okolo sveta.

Z Cebu sme sa ešte v deň príletu presunuli nočným trajektom na sever. Všetko zariadil náš couchsurfer Jaypee, s ktorým sme strávili prvé dva týždne na ostrovoch. Nočný trajekt bola jedna fakt obrovská loď, na ktorú sa zmestilo niekoľko kamiónov umiestnených na prízemí a na ďalších dvoch poschodiach sa nachádzali v otvorenom priestore desiatky až stovka poschodových postelí. Boli sme jedinými turistami na lodi, lebo Filipíny sú síce super turistickou destináciou, ale my sme mierili do absolútne neturistickej oblasti. Obaja s Peťom sme sa vyspali doružova, asi preto, že sme boli príšerne unavení z letu a zo skorého ranného vstávania.

Trajekt sme nasilu-zobudení opustili pred piatou ráno (vysoko neštandardný čas na vstávanie pre nás!) a pokračovali sme vyše dvojhodinovou jazdou v super nepohodlnom minibuse. Potom sme prestúpili do minilodičky, ktorá nás zaviezla až do našej konečnej destinácie, na ostrov Ticao. Lodička bola naozaj vetchá a vlny boli naozaj veľké, naša batožina bola skutočne ťažká, ale my sme šťastlivo docestovali a ja som zase raz prekonávala jednu z mojich fóbií.

Presun na ostrov Ticao- veľmi vetchá lodička!

Ostrov Ticao nie je taký malý (nachádza sa na väčšine máp), ale dedinka, alebo barrio (zo španielčiny-štvrť), ako volali dedinku, kde býval náš couchsurfer Jaypee, bola naozaj na konci sveta a zároveň na tropickom ostrove. To znamenalo, že elektrina šla max. 6 hodín denne (značne menej ako v Nepále), autá ani cesty tam neexistovali (doprava len na lodičkách). Ľudia nevedeli, alebo nechceli rozprávať po anglicky, aj keď v škole sa používali výlučne anglicky písané učebnice. Pre všetkých sme boli jednoducho bieli z Ameriky. Ani po prezentácii, ktorú sme im ukázali o Slovensku sa nezmenil názor na nás, ako na bohatých Američanov. Na ostrove sme zostali 10 dní. Jedli sme takmer stále ryžu (však sa stále nachádzame v Ázii 🙂 a morské špeciality, mňam! Jeden deň sa zabilo prasa, tak sme si pochutnali na bravčovom, ktoré bolo vysoko nedostatkovým tovarom ako v Nepále tak aj v Malajzii (kvôli náboženstvu). Dni boli rovnaké. Kúpanie alebo šnorchlovanie a obzeranie koralov v mori, prechádzka po ostrove a palmových pláňach. Jedenie, zbieranie mušlí, počúvanie resp. zapchávanie si uší od zvukov všadeprítomného karaoke, čo je najznámejšia filipínska zábavka :-), hranie sa s miestnymi deťmi, ktorých bolo všade strašne veľa a boli na nás veľmi zvedavé.

Ostrov Ticao a miestni obyvatelia

Chobotnica v kuchynskom dreze, pripravená na varenie 🙂

Keď sme sa už na ostrove začali naozaj nudiť, tak sme zamierili do mesta Legazpi, na ktoré sme sa tiež presúvali komplikovane. Najprv na veľmi malej a veľmi vetchej loďke a potom na väčšej ale ešte stále vetchej lodi a potom v nepohodlnom autobuse. Celkovo tam sú buď neklimatizované autobusy, s otvorenými oknami (obrovskými oknami!), alebo podchladzujúce autobusy s klimatizáciou (tak sa to oficiálne volá, v skutočnosti je to mraznička). Ale toto je údajne totožný jav v celej Juhovýchodnej Ázii a všade sa na to turisti sťažujú, že prečo si človek v tropickej oblasti ležiacej na rovníku musí brať do autobusu na dlhšie jazdy deku a ponožky (dlhé nohavice a dlhý rukáv je samozrejmosťou). Preto, lebo je to tak.

Karaoke-najčastejší druh zábavy na Filipínach. Peťo spieva Roxette

Čakanie na výbuch sopky v Legazpi. Neúspešné.

Mesto Legazpi vlastne nie je vôbec turisticky zaujímavé. Zaujímavá je blízko ležiaca sopka Mayon, ktorá je najaktívnejšou sopkou na vulkanických filipínskych ostrovoch, vybuchujúca pravidelne a každoročne v menších dávkach. Náhodou sa práve v čase nášho výskytu (začiatok októbra 2014) chystala veľká erupcia, tisíce ľudí boli už týždne evakuovaní v evakuačných centrách, bol tretí stupeň ohrozenia a všetci sopko-žhaví turisti si prišli počkať na výbuch. Možno aj práve preto sme zostali v tomto meste dlhšie ako plánovane, no žiadna očakávaná erupcia nenastala (doteraz sú tam len menšie výbuchy). Spali sme spolu s Jaypeem, naším predošlým couchsurferom u Jopza a Christiana, dvoch vtipných mládencov, pracujúcich vo vlastných firmách. Bolo zaujímavé počúvať ich celoživotné zážitky z erupcií, kedy sa celé mesto zahalí popolom a neodporúča sa kvôli možným dýchacím problémom vychádzať von. Samotný výbuch nám opisovali ako neutíchajúce hrmenie. Takto navnadení sme 5 dní čakali na erupciu, no keď neprišla, pobrali sme sa na sever.

Sopka Mayon vo svojej plnej kráse, odfotená veľmi skoro ráno

Televízne štáby nepretržite čakajúce na výbuch sopky, ktorý sa nekonal

Historické mesto Naga

V Nage sme strávili tri noci a tri dni. Po mesiaci takmer neustáleho couchsurfovania (v Malajzii a na Filipínach), sme sa zrazu ocitli úplne sami v celkom príjemnom hosteli. Nikto nám neurčoval režim dňa ani aktivity a my sme pochopili, že presne toto sme v tom momente potrebovali. Počas prvého októbrového týždňa, sme takisto oslávili Peťove narodeniny, moje meniny aj naše ročné výročie, tak sa to vlastne celkom prirodzene všetko hodilo. Naga je príjemným mestom približne 8 hodín jazdy busom od hlavného mesta Manily. Známa je najmä početnými katolíckymi kostolmi, ktoré sú obrovské, veľmi európske a ponúkajú omše vo viacerých jazykoch. Okrem oficiálnej filipínčiny aj v miestnom jazyku Bikol a samozrejme v angličtine. (Filipínčina-Tagalog ako hlavný dorozumievací jazyk sa používa iba v okolí Manily, všade inde ľudia hovoria vlastnými lokálnymi jazykmi). Takto sme sa náhodne dostali na niekoľko anglických bohoslužieb.

Na anglickej omši v meste Naga.

Nepríjemná cesta do Manily

Z Nagy sme sa postupne chceli dostať do Manily. Presun nám trval tri dni a dve noci a boli to pravdepodobne najnepríjemnejšie dni z celého nášho doterajšieho putovania. Cestu sme si chceli rozkúskovať na menšie časti a takto pomalšie objavovať krajinu. To je vlastne štýl, ktorý nám až doteraz celkom vychádzal. Niečo v zmysle, že namiesto namáhavej jazdy nočným busom, z ktorej sa musíme spamätávať ešte nasledujúci deň, sa presúvame radšej menej hodín cez deň, popri čom máme stále čas na objavovanie miest, v ktorých spíme. No v tomto prípade to absolútne nevychádzalo. Jazdy autobusom boli stále dosť dlhé. Mestá po ceste boli absolútne neturistické a vlastne všetok čas, ktorý sme nestrávili v autobuse, sme stratili hľadaním ubytovania, ktoré bolo stále drahšie, ako sme očakávali a vždy to boli veľmi neatraktívne a neturistické hostely, kde sme nikdy nestretli žiadnych iných turistov, len domácich. Netreba zabúdať na to, že sme sa stále presúvali s našou nie celkom najľahšou batožinou a po miestach, kde bežne turistov nestretnete, čo znamenalo, že takmer všade sme boli stredobodom záujmu. Všetci taxikári, vodiči jeepneys aj tricyklov (typických filipínskych dopravných prostriedkov) stále potrebovali pri nás zastavovať a ponúkať zvezenie, prípadne nás prehovárali aby sme predsa nešli tých pár metrov pešo ale využili ich služby. Po ceste sme takmer denne zmokli (monzún bol v plnom rozpuku) a spomínali sme si pri tom na situáciu z himalájskeho treku v Nepále, kde sme zmokli spolu so všetkými trekovými vecami čo sme mali so sebou a mysleli sme si, že je to pre nás koniec sveta, lebo sme nemali ani jedno suché tričko a všetko sme si museli sušiť. Tu sme takisto zmokli aj so všetkými našimi vecami, ktoré sme mali so sebou, ale tentoraz to neboli 3 tričká a dvoje nohavíc, ale celá naša (síce skromná) ale predsa takmer ročná garderóba a veškerá elektronika. Našťastie sa nič nepoškodilo (notebooky sme pre istotu pár dní nezapínali). No skrátka, za tie tri dni sme vysoko prehodnotili naše cestovanie a povedali sme si, že takto to nepôjde! Nabudúce si musíme poriadne naplánovať ubytovanie a trasu dopredu a mať záložný plán! Tak!

Ryžové terasovité políčka v Banaue a neplánovaná návšteva svadby

Po tom všetkom chaose z presunov, sme sa ocitli na štyri dni v raji. Teda aspoň nám to tak pripadalo. Po únavnej nočnej jazde autobusom z Manily do horského regiónu Ifugao sme vystúpili v inom svete. Celý región ležal v nadmorskej výške nad 1000 m.n.m. a jednoducho tam bolo nádherne a úžasne! Spomínané terasovité políčka, na ktorých sa už 2000 rokov pestuje najmä ryža (v minulosti aj iné plodiny), boli pre nás ukážkou totálne iných Filipín. Horský vzduch, oveľa chladnejšie prostredie, horskí ľudia a totálne odlišná farba ryže (dofialova). To boli Filipínske Kordillery. Takisto sme mokli každý deň, lebo koniec októbra je v tejto oblasti monzúnový. Mali sme provizórne pršiplášte, ktoré nám zapožičal majiteľ hostelu. Randy je bývalým taxikárom z Manily, ktorý sa teraz živí prenajímaním svojho zdedeného domu nenáročným backpackerom. Vysoko odporúčam stredne náročnú turistiku v spomínanom okolí. Pri objavovaní ryžových políčok sme sa neraz ocitli na celkom úzkom chodníčku nad naozaj hlbokou priepasťou a ja som zase musela bojovať so strachom z výšok. Ale inak to bolo úchvatné 🙂

Banaue-dedinka v horách plná ryžových terasovitých políčok

Banaue-terasovité ryžové políčka

Ryža v Banaue mala netradičný odtieň-dofialova (nejedná sa o vadu spôsobenú plesňou, takáto ryža bola všade v okolí)

Tu sme prvý aj poslednýkrát na Filipínach úspešne stopovali a zviezlo nás nákladné auto (podobné avii), ktorá na korbe prepravovala miestnych študentov. Tak sme sa z dediny do dediny odviezli s nimi aj my 🙂 Takisto sme sa totálnou náhodou ocitli na svadobnej oslave. Len si tak kráčame krajinou a obdivujeme ryžové terasy a zároveň rozmýšľame o nejakom jedle, keďže bol čas obeda. V prvej reštaurácii, ktorá bola po ceste (nebolo ich tam veľa, resp. takmer žiadna), sa pýtame na nejakú obživu a zároveň zisťujeme, že sme asi prišli úplne nevhodne. Vyzeralo to na uzavretú spoločnosť so živou hudbou (americká country music). Postupne nás všetci volali k stolu a k prípitku. Tak sme sa dobre najedli a ochutnali miestny alkohol (podobný burčiaku). Po zistení, že sa jedná o svadobnú hostinu sme zostali mierne prekvapení. Žiadni z hostí podľa nás nebol oblečený svadobne a ženích s nevestou ani nesedeli pri jednom stole. No však nevadí, na zábave to vôbec nebolo cítiť 🙂

Neplánovaná návšteva svadby. Toto je nevesta so ženíchom. Akékoľvek formality s výberom oblečenia šli zjavne bokom

Prechádzky po úzkych chodníkoch pomedzi ryžové políčka v Banaue

Úspešne stopujeme a vezieme sa na korbe nákladného auta spolu so žiakmi miestnej školy z Bananue

Dopravný chaos v Manile, co-working space a CouchSufing

Hlavné mesto Filipín, Manila, je fakt bláznivé. Totálne dopravné zápchy, hluk, chaos, smog. Exkluzívna tlačenica v metre, ručné pchanie sa do vozňov, čakanie v zástupoch a na tretí pokus príde vlak, do ktorého sa aj napracete. Jasné, že toto sa nedeje na každej stanici, ale pravdepodobne len v centre, no čo máme robiť, keď sme si práve toto vyskúšali. Takisto bezpečnostná prehliadka pri vstupe do metra aj do nákupných centier. (pripomínalo mi to Turecko aj Izrael).

Manilské mrakodrapy

Zástupy do metra v Manile. Dostali sme sa na rad väčšinou pri treťom vlaku

V Manile sme sa šli pozrieť na jedno zaujímavé miesto. Co-working space, niečo ako bratislavský The Spot na Námestí SNP pod klubom KC Dunaj. Kreatívne miesto, kde sa stretávajú a pracujú ľudia s nápadmi. Predtým Peťo kontaktoval viacero podobných miest v Manile a práve CO.LAB (http://colab.ph/#/home) nás bol ochotný prijať na jeden deň zadarmo. Inak sa platí denné, týždenné či mesačné členské, ktoré vám zabezpečí pracovný priestor v otvorenej kancelárii, neobmedzený prísun kávy, čaju a iné prislúchajúce službičky. No a môžete začať networking!

Co-working space CO.LAB v Manile (jednodenný jednorazový vstup je zadarmo!)

Našu poslednú filipínsku noc sme strávili u Reného, ktorý býva na južnom predmestí Manily. Je to veľmi usmievavý technický pracovník v televízii, ktorý precestoval takmer celé ostrovné Filipíny, práve pri výkone svojho povolania. Drvivá väčšina jeho rodiny žije v USA a on sa stará o svoju staršiu ale veľmi čipernú mamku, ktorá nemala problém s nami konverzovať perfektnou angličtinou 🙂 Dokonca majú aj pomocnicu v domácnosti, tak sme mali postarané o chutné jedielko 🙂 (toto bola moja druhá couchsurfingová skúsenosť, pri ktorej sa v domácnosti vyskytovala pomocnica- prvý raz to bolo v Mexiku v roku 2009).

Couchsurfer René so svojou mamkou nám zabezpečili vysoký komfort počas poslednej filipínskej noci

Z Filipín sme v polovici októbra odleteli do Hong Kongu, odkiaľ píšem tieto riadky. Odlet sme mali z letiska Clark, ktoré je vzdialené dve hodiny severne od Manily. Menšie a pokojnejšie letisko som asi ešte v zahraničí nezažila. Bolo tam 8 letov za deň.