Jednodňové výstupy na vrcholy masívu sopky Pichincha (Cruz Loma, Rucu Pichincha) priamo z Quita. 5-dňový trek po malebných zabudnutých andských dedinkách vrámci Quilotoa loop (Latacunga-Sigchos-Isinlivi-Chugchilan-Quilotoa-Zumbahua)
Počas nášho dvojmesačného pobytu v Ekvádore sme vyskúšali viaceré turistické trasy, ktoré stoja za zmienku. Vrámci dobrovoľníčenia v hosteli v Quite sme trikrát vyšli smerom na sopku Pichincha, prvý raz sa nám podarilo dostať len do polovice vrchu Cruz Loma (cca do výšky 3500 m.). Druhýkrát sme už vyrazili oveľa skôr, aj počasie viac spolupracovalo a dosiahli sme vrchol lanovky, teda štít Cruz Loma (4100 m.). Na začiatku júna, keď znovu obnovili prevádzku lanovky po dvojtýždňovej prestávke kvôli údržbe, sa nám konečne podarilo s použitím lanovky vyliezť aj na samotný vrchol sopky Rucu Pichincha (4696 m.).
Sopka Pichincha pri Quite a jednodňové výstupy hore
Keďže Quito je druhým najvyššie položeným hlavným mestom na svete (2850 m.), obkolesené sopečnými andskými končiarmi zo všetkých strán, priestoru na dobrú turistiku je dostatok. Počas našej dobrovoľníckej práce v hosteli v centre mesta sme najprv hlavne zisťovali situáciu, pýtali sa miestnych aj pocestných, ako najlepšie využiť naše turistické topánky a nadšenie pre hory. Masív sopky Pichincha je viditeľný z každého miesta v Quite. V sedemdesiatych rokoch minulého storočia bola postavená lanovka na vrch Cruz Loma (4100 m). V tom čase, to bola najvyššie položená lanovka na svete, dnes je najdlhšou a najvyššie položenou lanovkou na svete tá vo venezuelskej Meride. Pár rokov dozadu bola dlhodobo mimo prevádzky a prvenstvo si držala lanovka z bolívijského La Paz.
Lanovka z Quita na vrch Cruz Loma (4100 metrov n.m.), na hrebeň sopky Pichincha
Vyviezť sa za necelých 20 minút do štvortisícových andských výšok je dnes druhá
najvyhľadávanejšia atrakcia v Quite. Prvou je samozrejme návšteva rovníkovej čiary :-)) Cena za spiatočnú jazdu pre turistov je (8,5 USD), domáci platia trošku menej. Počas víkendov si počkáte aj hodinku, my sme počas pracovného dňa na nalodenie čakali necelých desať minút. Z vrcholu Cruz Loma je prekrásny výhľad. Obrovské Quito tiahnuce sa zo severu na juh v tvare päťdesiatkilometrovej klobásky máte tisíc metrov pod sebou. A samotné vrcholy sopky Rucu a Guagua Pichincha sú za vami. Čistá radosť byť na vrchole. V prípade extra priaznivého počasia sa ukážu aj vzdialenejšie vulkány ako Cotopaxi, Iliniza či Cayambe. My sme takéto šťastie na vrchole nemali.
Ale pekne po poriadku. Vedeli sme, že na vrchol ide lanovka, všetci zákazníci v hosteli sa nás na toto pýtali. Nás však najmä zaujímala možnosť vyšliapať si to bez použitia lanovky. Domáci neposkytli žiadne relevantné informácie, viacerí tvrdili, že tam žiadna cesta nevedie, resp. je to nebezpečné a môžu nás tam prepadnúť, môžeme zablúdiť, stretnúť divé zvery a skrátka, lanovka je bezpečná a overená. Cestovateľské bedekre takisto spomínali túto trasu ako rizikovú a nevhodnú. Ale všade bola spomínaná možnosť ísť lanovkou hore a potom trekovať smerom na vrch Rucu Pichincha, čo mal byť 5-hodinový okruh (teda 3 hodiny výšľap a 2 hodiny zostup). Tak sme sa rozhodli, že toto nám možno bude stačiť, keďže sú všetky ostatné možnosti neodporúčané. Vtom sme sa dozvedeli, že lanovka je akurát na dva týždne nepojazdná kvôli pravidelnej údržbe. Nebola iná možnosť, len skúšať nájsť cestičku zdola. Všetky naše výstupy, resp. pokusy o výstupy sa diali vrámci dní voľna v hosteli, ktoré sme však nikdy nemali spolu. Jeden z nás mal voľno a druhý robil večernú šichtu so začiatkom o šiestej. Tak aj vyzerali „dobehy“ do hostela. Niekedy sme prišli tesne pred šiestou, inokedy sme zapadli v zápche v autobuse, poslali sms, že prídeme neskôr, nech nás prosím zastúpia a odrobili si zvyšnú hodinu inokedy.
Výhľad na Quito z výšky cca 3500 metrov n.m. počas nášho prvého pokusu o výstup
Prvý pokus o výstup (dosiahli sme výšku 3500 metrov)
Náš prvý pokus o hľadanie správnej cestičky na vrchol začal jazdou busom z centra Quita do štvrti San Juan. Najprv to bola typická jazda cez mesto štýlom brzda-plyn a potom to nabralo vysokohorské rozmery, keď sa malý bus snažil dostať úzkymi a strmými uličkami až do najvyššie obývaných oblastí. Miestami som musela odvrátiť zrak, našťastie jazda netrvala tak dlho. Po pár krokoch od vystúpenia z autobusu, nás príjemne prekvapil pohľad na vodopád. Cestička bola dobre značená, stačilo ísť iba rovno hore. Nestretli sme absolútne žiadnych turistov, len pár domácich pohybujúcich sa medzi usadlosťami. Popri chodníku sa motalo dosť túlavých psov a veľa pasúcich sa kráv. Náš prvý pokus o sopečnú turistiku sme ukončili vo výške približne 3500 metrov. Vôbec po prvý raz sme použili aplikáciu na mobile MapsMe, ktorá prezradila našu nadmorskú výšku. Bolo už dosť neskoro, oblaky sa tvárili veľmi daždivo a vrchol sa nám zdal ešte celkom ďaleko (aj keď podľa spomínanej aplikácie to mala byť iba hodinka hore k stanici lanovky :)). Tak sme sa pobrali dole (dolu), počas zostupu nastala totálna prietrž mračien, našťastie sme sa skryli v prvej miestnej reštaurácii po ceste. Peťo celkom s prehľadom stihol svoju nočnú smenu v hosteli.
Hneď po vystúpení z autobusu pod kopcom, sme sa vytešovali z nečakaného pohľadu na vodopád
Druhý pokus o výstup (dostali sme sa na vrchol lanovky-bez použitia lanovky)
Cruz Loma- 4100 m.
O týždeň neskôr sme už dosiahli vrchol Telefériqa-lanovky (Cruz Loma-4100 m.), ktorá ešte
stále nepremávala. Hore okrem pracovníka bezpečnostnej služby nebol nikto. Oblaky sa takisto prevaľovali, ale nakoniec našťastie nezapršalo. Pán strážnik bol celkom znudený, lebo nebolo do čoho pichnúť, čo sme všetci náležite využili. Po krátkej zdvorilostnej konverzácii o počasí nám porozprával zaujímavé informácie o lanovke a okolitých kopcoch. Dostali sme prehliadku okolia. V blízkosti vrcholovej stanice sa nachádza pravdepodobne najvyššie položený kostol v Ekvádore, kde sme sa fotili a fotili až toho bolo takmer priveľa. Pózovali sme na rozličných miestach, ktoré on vyberal ako vhodné na fotenie.
Milý strážnik, ktorý nám urobil komplexnú prehliadku vrcholovej stanice lanovky počas technickej odstávky
Tretí pokus o výstup (dosiahli sme samotný vrchol sopky)
Rucu Pichincha 4696 m.
Na začiatku júna sme už použili lanovku a prešli po hrebeni na samotný vrchol sopky-Rucu
Pichincha (4696 m.). Rucu znamená v pôvodnom jazyku Inkov v kečuánčine „starý“ a teda to vystihuje skutočnosť, že táto sopka je neaktívna. Vzdialenejší a vyšší vrchol Guagua Pichincha je stále aktívny a v preklade z kečuánčiny znamená „dieťa“. V Quite sme takisto prespali jedno menšie zemetrasenie, ktoré mala na svedomí práve Guagua Pichincha.
Cestou na vrchol Rucu Pichincha (v pozadí).
Cestou na vrchol Rucu Pichincha. Quito v pozadí
Výstup na Rucu Pichincha nám trval štyri hodiny. Bolo krásne slnečné počasie a veľmi teplo. Vzdialenejšie vulkány sme videli iba počas jazdy lanovkou, potom ich zahalili oblaky. Stále sme mali Quito ako na dlani a ostatné horské masívy pred sebou. Chodník viedol najprv po trávnatom hrebeni, neskôr sme sa dostali do pásma vysokohorských kríkov a posledná hodinka bola čisto o lezení v skalách. Nikde na tomto oficiálnom chodníku neboli reťaze, ruky sme však pri výstupe aj zostupe museli použiť. Pre adrenalínovejších nadšencov je možnosť zvoliť si skalnatejšiu cestu cez tzv. Sedlo smrti (Paso de Muerte). V tomto prípade sa však odporúča mať horolezeckú výstroj. Náš známy Francúz Thibauld z hostela to prešiel aj bez toho, ale nikomu to neodporúča.
Rucu Pichincha, 4696 metrov n.m.
Na vrchole nás zalial pocit totálneho šťastia, že sme to nakoniec dali. Bolo to obrovské prevýšenie, treba uznať. Quito leží v nadmorskej výške 2850 m. Lanovka nás vyviezla do 4100 m. a sami sme to to nakoniec vyšliapali do 4696 m. Spoločne sme sa radovali z úspešného výstupu s párikom z Kostariky a ich ekvádorským vodcom, s ktorými sme sa doťahovali počas celej cesty. Medzičasom sa totálne zatiahlo, slnko sa skrylo a my sme si obliekli všetky zvyšné vrstvy šatstva aj rukavice, čiapku a kapucne. Nastala zima, hmla a nás čakala cesta dole po skalách. Zostup bol iba o trošku ľahší ako výstup, absolútne sme sa vliekli, sila nám dávno odišla. Keď sme pred nami videli lanovku, boli sme celí bez seba. Do hostela sa nám nepodarilo prísť na čas, sklamali nás autobusy v zápche. Peťova nočná smena sa veľmi ťažko odpracuvávala, obaja sme boli super unavení a striedali sa na recepcii. Ale dali sme to! Výstup na takmer 4700 metrový štít vrámci jedného pracovného dňa s tým, že večer sme si ešte odpracovali službu v hosteli. Toto je možné asi len v Quite!
Ak sa budete niekedy nachádzať v Quite, určite si urobte výlet na Pichinchu. Či už lanovkou, alebo bez nej, bude to rozhodne stáť za tie výhľady.
Quilotoa loop (5-dňový trek andskými masívmi a zabudnutými dedinkami)
Latacunga-Sigchos-Isinlivi-Chugchilan-Quilotoa-Zumbahua (od 2700 do 3900 m.)
Spomínaný 5-dňový trek okolo sopečného jazera Quilotoa sme uskutočnili v polovici júna. Po skončení dobrovoľníctva v hosteli sme si to namierili do 90-km vzdialeného mestečka
Latacunga. Tam nás hostili cez couchsurfing Josue s Lloydom, dvaja super chalani z Portorika a Veľkej Británie, momentálne žijúci v Ekvádore. Latacunga je zaujímavé mestečko. Odtiaľto začínajú výpravy do národného parku Cotopaxi, Iliniza a Quilotoa. Mesto bolo v minulosti niekoľkokrát zničené výbuchom sopky Cotopaxi a zároveň vždy znovuvybudované. Bolo príjemné vypadnúť z mega rušného Quita a zažiť pokojnejšiu a menej hektickú atmosféru.
Trek začínal v horskej dedinke Sigchos, kde sme sa doviezli busom za necelé dve hodinky z Latacungy a pokračoval cez dedinky Isinlivi a Chugchilán až do krátera Quilotoa.
Počas piatich dní sme prechádzali cez malebné andské dedinky a usadlosti. Každý deň sme
niekde stúpali a klesali, prechádzali cez množstvo do hneda sfarbených horských potokov,
putovali sme cez zaujímavé kaňony, stále sme sa strácali a nachádzali a odháňali nepríjemných psov. Každý deň mierne spŕchlo, tak sme vždy na pár minút vytiahli naše vodovzdorné oblečenie, aby sme ho po desiatich minútach znova odložili, pretože slnko sa rozhodlo zase piecť. Predposledný deň treku prestal náš zriedený kokosový olej fungovať ako opaľovací krém, tak sme riadne zhoreli. Teraz už zase po rokoch vlastníme naozajstný
opaľovací krém.
Stretnutie trekerov a miestnych detí (teda zhovorčivá Venezuelčanka Anna „prepadla“ miestnu školu a deti nás za to radi sprevádzali po ceste)
Parádne vybavené horské hostely (spomienky na skromné Himaláje sa nekonali)
Ubytovanie v dedinkách bolo vysoko na úrovni, hostely boli dobre pripravené pre potreby
unaveného batôžkára. Quilotoa loop je pravdepodobne najznámejším trekom v Ekvádore, tak sa netreba čudovať. Po ceste sme síce nestretávali veľa turistikujúcich cudzincov (toto však bolo zrejme spôsobené našimi neskorými rannými odchodmi z hostelov), ale večer v
hostelových jedálňach ich vždy boli kopy :-)) Takto sme sa tiež pár dní doťahovali s našou
venezuelskou kamoškou Annou, ktorú sme spoznali v hosteli v Quite. Horúca sprcha pod
dobrým tlakom bola úplnou samozrejmosťou v trojtisícových výškach. Čo by som dala za to, keby teplá voda v hosteli v Quite, kde sme strávili vyše mesiaca, tiekla pod aspoň polovičným tlakom, akým tiekla v hosteloch na treku! Spomínali sme si často na totálne skromné podmienky ubytovania v Himalájach, ktoré sme zažili pred troma rokmi počas treku okolo Kanchenjungy. Tam to bolo fakt o niečom inom.
Parádne ubytovanie v Isinliví
Cena za osobu a noc bola takmer fixná, 15 USD pre jedného s večerou a raňajkami. Vždy nám bola ponúknutá privátna izba s toaletou.
Ráno sme sa v hosteli dobre najedli, kúpili si na cestu nejaké pečivo, konzervy, vodu a vybrali sa trekovať. Turistický chodníček bol miestami diskutabilne označený, počas prvých dní značenie takmer nebolo. Mali sme podrobné kreslené mapy (hostely nás každé ráno dobre zásobili), s množstvom zaujímavých a niekedy zavádzajúcich popisiek. Mobilná offline aplikácia MapsMe padla tiež niekedy vhod a keď náhodou išiel oproti domáci, pýtali sme sa na cestu. Každý deň sme však trošku blúdili. Wifi na slušnej úrovni bolo takisto v každom hosteli. Na dvoch miestach, v Chugchiláne a v Quilotoe sme mali v izbičke aj vykurovanie. V druhom spomínanom to bola piecka na drevo, tak sa Peťo vyžíval v jeho ohňovej kuričskej záľube.
Takto nejako vyzerali zaujímavé a miestami aj veľmi zavádzajúce popisky turistických chodníčkov
Úchvatné tyrkysové sopečné jazero Quilotoa
Na tretí deň trekovania sme dorazili k hlavnej atrakcii, k sopečnému jazeru s tyrkysovou vodou, Laguna de Quilotoa. Po výbuchu sopky sa kráter naplnil vodou a dnes je toto miesto často považované za jedno z najkrajších sopečných jazier sveta. Zatiaľ sme nikdy podobné jazero nevideli, ale toto nám fakt vyrazilo dych! Tretí deň treku bol naším najdlhším aj najnáročnejším a keď sme sa konečne o piatej večer (veľmi neskoro, keďže na rovníku sa stmieva o šiestej) vyštverali na vrchol okraju jazera a uvideli zhora tú nádheru, fakt sme na chvíľku onemeli. Bol to krásny koniec oficiálneho putovania.
Počas nášho štvrtého dňa sme pôvodne chceli obísť kráter dookola (má to trvať celé 4-6 hodín) ale Peťo sa ráno cítil dosť zle, takisto sme boli obaja slušne spálení na tvári a celkovo slabí, tak sme sa rozhodli pre lenivejšiu variantu. Len „zbehnúť“ dole k jazeru nám trvalo takmer hodinu. Dole sme si požičali kajak a trošku si pozreli obrovský kráter priamo z vodnej hladiny. Hore sme sa vydriapali tiež takmer za hodinu a potom sme sa ešte prechádzali po chodníku vedúcom okolo jazera. Celý okruh si ale necháme na inokedy :-)). V dedine aj pri jazere dosť fúkalo, a celkovo bola zima, nachádzali sme sa približne v 3800 metroch nad morom.
Sobotný trh v Zumbahua
Absolvovať Quilotoa loop takisto aj výstupy na sopku Pichincha z Quita odporúčame každému turistickému nadšencovi, ktorý prechádza Ekvádorom. Pre viac praktických info nám stačí napísať. Pod článkom sú pripojené linky na ubytovania, s ktorými sme boli veľmi spokojní počas trekovania.
Ďakujem za prečítanie až do konca, vážim si to milí čitatelia!
…WwW…
Fotoalbum z trekovania: https://www.facebook.com/media/set/?set=a.10154626252642322.1073741863.587097321&type=1&l=d32b8b5e3e
Hostel Taita Christobal v Isinlivi: https://www.tripadvisor.sk/Hotel_Review-g1202654-d4456030-Reviews-Hostal_Taita_Cristobal-Isinlivi_Cotopaxi_Province.html
Hostel Cloud Forest v Chugchilan: https://www.tripadvisor.com/Hotel_Review-g1061560-d2538586-Reviews-Hostal_Cloud_Forest-Chugchilan_Cotopaxi_Province.html
Späť na blog
Potešíme sa tvojmu komentu