Dobrovoľníčenie na kávovej farme v tropickom lese. Práca na recepcii v hosteli. Objavovanie historického centra Quita, učenie sa španielčiny, bojovanie s dažďom a náhlymi zmenami počasia.
Už je to vyše mesiaca, čo sme s Peťom opustili rodný kraj a vybrali sa znovu trošku objavovať svet. Dlhodobé pomalé cestovanie spojené s dobrovoľníčením sa nám podarilo úspešne absolvovať pred troma rokmi v Ázii, teraz sme si vybrali nový kontinent. Výpoveď z práce som tentoraz dala ja, Peťo ako živnostník riešil iné administratívne veci. Žiadny presný cestovateľský plán nemáme, chceme sa presúvať pomaly a väčšinu času dobrovoľníčiť prostredníctvom sietí ako helpx, wwwoof či workaway. S týmto typom práce na farme alebo v hosteli, výmenou za ubytovanie a stravu máme už nejaké skúsenosti, tak uvidíme ako to pôjde tentoraz.
Naše juhoamerické putovanie začalo v hlavnom meste Ekvádoru v Quite. Nemali sme špeciálnu preferenciu ohľadom miesto príletu, rozhodovala najmä cena a vlastne sme tajne túžili po nejakej andskej destinácii. Celkom sa nám to splnilo :-)) Jednosmerná letenka z Madridu do Quita (s prestupom v ekvádorskom Guayaquile) stála okolo 370 eur. K tomu sme si dokúpili letenku Bratislava-Madrid od Ryanairu a cesta tam bola vyriešená.
Prvé dni sme kávovali na farme, potom objavovali Quito a teraz pracujeme ako dobrovoľníci na recepcii v hosteli.
Na počiatku bola káva…
Prvý týždeň po prílete sme strávili na kávovej farme v tropickom lese, približne 1,5 hod. autobusom severne od Quita. Bola to stredne veľká kávová plantáž ležiaca v strmom svahu, polhodinku pešo od dedinky Nanegalito. Náš šéf Alejandro bol starší pán, ktorý precestoval asi celý svet (okrem Slovenska) a skrátka, všetko poznal, všade bol a všetko robil najlepšie. No a nejako sme sa v tomto s ním dosť nezhodovali. My sme sa snažili robiť väčšinu vecí podľa jeho inštrukcií a pravidiel, ale tie boli vo všeobecnosti dosť nejasné a záhadné, teda sme sa skôr učili spôsobom pokus-omyl. Počas týždňa stráveného na farme sa nám napriek všetkému podarilo celkom pekne pričuchnúť k procesu spracovania kávy. Jeden deň sme ju išli oberať na „plantáž“ za domom. Sezóna ešte nebola v plnom prúde, väčšina kávových plodov bola stále zelená, ale niektoré sa už pekne zrelo červenali a práve tieto bobuľky boli určené na zber. Neskôr sme si vyskúšali doslova „popoluškovú“ činnosť, kedy sme odstraňovali vysušené kávové šupky z kávových zŕn. Bola to dosť monotónna činnosť, z ktorej ma naozaj dobre boleli oči. Nakoniec sa kávové zrná pražili a pomleli. Predposledný deň nášho pobytu na farme sme sa konečne tej našej kávy aj napili :-)) Pravdu povedať, chutila naozaj zvláštne!
Okrem jemného spracovávania kávy sme na farme upratovali, varili, pomáhali so stavbou prístrešku, kopali kanál a kŕmili zvieratá ako sliepky a tiež morča, ktoré v týchto končinách nie je domácim maznáčikom, ale normálnym kŕmnym zvieratkom a údajne lahodnou pochúťkou! Zatiaľ sme nevyskúšali. Najväčším zvieracím zážitkom však určite boli kolibríky, ktoré sme niekoľkokrát za deň prikrmovali cukrovou vodou (nektárom) pomocou špeciálnych napájadiel. Sledovať tie malinké rozkošné vtáčiky z terasy bolo fakt úžasné!
Na tomto mieste určite treba spomenúť náš špecifický vzťah ku káve. Viacerí ste sa nás na túto tému tiež pýtali. V tejto extrémne kávovej krajine nám nerobí žiadny problém piť kávu tak často, ako to robia ľudia v našej spoločnosti, teda na farme to bolo pri každom jedle a tu v hosteli to je tiež dosť často počas dňa. Takisto sme nikdy nemali problém dať si kávu, keď sme išli s kamarátmi „na kávu“ trebárs v Bratislave po práci. Ani jednému z nás tiež nevadilo dať si kávu v práci niekoľkokrát za týždeň, Peťo často aj viackrát za deň. Zaujímavosťou zostáva to, že kávu radi pijeme na nepravidelnej báze, resp. vieme byť pokojne bez nej aj niekoľko týždňov a hlavne ju nemáme vo zvyku pripravovať. V našej petržalskej garsónke sa káva nachádzala iba raz a to vtedy, keď sme sa pokúšali o výrobu tiramisu. V rodičovských domácnostiach v Banskej Bystrici takisto kávu skoro vôbec nepijeme. A to ja som dokonca pred rokmi pracovala v kaviarni v New Yorku. Skrátka, s tým naším kávovým vzťahom je to komplikované. Ktovie, či sa niečo zmení po pobyte v týchto juhoamerických kávových krajinách.
Rovníková a zároveň vysokohorská metropola – Quito
Z tropického lesa sme sa postupne presunuli do mega mesta. S nadmorskou výškou 2850 metrov nad morom je Quito druhým najvyššie položeným hlavným mestom na svete (prvé je La Paz v Bolívii). Síce nie je najväčšou metropolou v Ekvádore, (prístavné mesto Guayaquil je najľudnatejšie), spĺňa takmer všetky atribúty obrovskej metropoly. Napríklad podzemné metro sa práve buduje a malo by začať fungovať v roku 2019. Mesto leží v doline zakliesnené medzi andskými sopkami, má doslova tvar klobásky, ktorá sa zo severu na juh tiahne až do dĺžky takmer 50 km a do šírky 10 km. Systém rýchlych metrobusov a trolejbusov (Bus Rapid Transit), ktoré majú vlastné pruhy a zastavujú na vyvýšených nástupištiach, mne známych napríklad z Mexico City či z Istanbulu, fungujú v Quite už vyše 20 rokov.
Vo viacerých cestovateľských bedekroch sa spomína Quito ako mesto celoročnej jari. Je naozaj zaujímavé byť len necelých 20 km od rovníka a zároveň vo vysokej nadmorskej výške. Priemerná celoročná teplota je 15 °C. Posledné dni je dosť daždivo a chladno, ale slnko počas dňa aj tak skoro vždy vykukne na pár minút. Mne sa skôr hodí na Quito iné prirovnanie: v tomto meste môžete zažiť všetky ročné obdobia v priebehu jedného jediného dňa. Vieme, že na večernú prechádzku potrebujeme zimnú bundu, takisto sa vždy dôkladne natrieme opaľovacím krémom, keď slnko cez deň praží, lebo spálenie kože tu je ozaj na tropickej úrovni. A ešte si pri každej príležitosti so sebou berieme nepremokavú vetrovku. Takto sa bojuje s premenlivým počasím na rovníku a zároveň vysoko v horách.
Historické centrum Quita bolo spolu s poľským Krakowom v roku 1978 zapísané do Svetového kultúrneho dedičstva Unesco ako vôbec prvé mestá na svete. Centrum tejto metropoly je naozaj výnimočne dobre zachované. Nenachádzajú sa tu síce žiadne predkolumbovské pamiatky z čias Inkov, ale koloniálnych budov a kostolov je tu naozaj dosť Keďže toto je hornatý kraj, možností ako vyjsť vrámci mesta niekde na kopec a kochať sa prenádherným výhľadom, prípadne si sadnúť do peknej panoramatickej kaviarne je viacero. Menej než 20 minút chôdze z hostela, v ktorom robíme, sa nachádza asi najznámejšia kaviareň tohto druhu, spomenutá vo všetkých cestovateľských sprievodcoch. Mosaico café ponúka nevšedné výhľady a k tomu prislúchajúce ceny. Ale na nápoj sa tam určite oplatí ísť.
Quito sa nachádza len necelých 25 kilometrov južne od rovníka, teda sa obaja po prvýkrát v živote konečne vyskytujeme na južnej pologuli. Najbližšie k rovníku sme sa nachádzali pred tromi rokmi v Kuala Lumpur, kedy sa takisto dobrovoľníčilo v hosteli. Bolo to vtedy na 3. rovnobežke. Mitad del Mundo alebo “Polovica sveta” ako znie doslovný preklad monumentu ležiacom takmer presne na rovníku je najnavštevovanejšou turistickou atrakciou v Ekvádore. Cesta z centra mesta trvá približne hodinu a pol a majú otvorené každý deň v roku. Najčastejšia sefie fotka z Ekvádoru je určite tá, kde človek stojí jednou nohodu na severnej a druhou na južnej pologuli. Neskoršie merania pomocou GPS ukázali, že naozajstný rovník leží približne 200 metrov severnejšie od svetoznámeho monumentu vybudovaného v 80-tych rokoch minulého storočia. Preto vzniklo menšie, menej známejšie ale údajne vierohodnejšie múzeum Intiñán, kde človek stojí na tom naozajstnom rovníku aj podľa najmodernejších meraní.
Cez deň je Quito plné ľudí. Domáci v tradičnom oblečení, domáci v najmodernejších kúskoch, stratení turisti, nájdení turisti, deti, pouliční predavači všetkého možného, túlavé psy, policajti patrolujúci ulice pešo, na koňoch, na motorkách či na segwayoch . V noci sa toto rozdelenie totálne obmení. Okrem policajtov jazdia všade iba taxíky, k videniu je niekoľko desiatok ľudí čakajúcich na spomínané taxíky a iba pár zatúlaných jednotlivcov alebo skôr indivíduí. Pokiaľ sa človek v noci nenachádza v turistickej štvrti, kde je pravdepodobný pomer počtu policajtov a civilov jedna k jednej, tak by sa mal mať určite na pozore. Skátka, v noci je Quito asi o trošku nebezpečnejšie ako sme zvyknutí na veľkomestá v našich končinách. Všetci nám radia sa v noci premiestňovať len taxíkom aj na krátke vzdialenosti a nenosiť pri sebe veľkú hotovosť. Už sme tu zažili aj nočnú jazdu metrobusom aj taxíkom, takisto sa sem tam túlame turistickými časťami po zotmení (tu na rovníku sa celoročne stmieva po šiestej), ale určite nemáme z toho nejaké príjemné pocity, je to tu jednoducho iné. Noc tu má svoju moc.
Hostelovania v centre mesta (znovu:)
Po nemastnom-neslanom dobrovoľníčení na kávovej farme sme ešte zažili miernu drámu s naším terajším hostelom, kedy došlo k zmenám termínu nástupu, raz nám dokonca manažment napísal, že nás vlastne nemôžu prijať atď. S naším ekvádorským dobrovoľníctvom to dlho vyzeralo neružovo. Teraz si pre zmenu užívame zatiaľ najlepšie a najpohodovejšie dobrovoľníctvo, ktoré sme si vybavili vôbec cez helpx. Hostel je pomerne malý a pokojný, maximálna kapacita je 35 lôžok. Ponúkame najmä privátne izby, niektoré sú s kúpeľňou, iné lacnejšie bez kúpeľne. Máme iba jednu zdieľanú izbu (dormitory). Na recepcii sa striedame od ôsmej ráno do jedenástej večer v troch päťhodinových turnusoch. Keďže sme tu štyria dobrovoľníci, tak každý deň má jeden z nás voľno :-))
Neustále toto miesto a prácu porovnávame s hostelom v Kuala Lumpur, kde sme dobrovoľníčili pred tromi rokmi. Je to celkom odlišná skúsenosť. Tento menší hostel má tretinovú kapacitu obrovského a hlučného hostelu z Malajzie. Na recepcii je len jeden človek a aj ten má často extrémne veľa voľného času. Počas necelých troch týždňov čo sme tu, sme ešte nikdy neboli plne obsadení. Niekedy je hostí takmer menej ako členov personálu. Ale v každom prípade tu vládne veľmi priateľská atmosféra, klienti zostávajú väčšinou viac nocí a pravidelne sa k nám vracajú. V prípade záujmu pre nich pripravujeme raňajky, takže sa niekedy zmeníme aj na drobných kuchárov, ktorí servírujú volské oká. Ako dobrovoľníci bývame všetci spolu v izbičke pre personál (staff room). Pred niekoľkými dňami od nás odišiel Argentínčan German a namiesto neho prišiel Holanďan Bart. Takisto je tu už dlhodobejšie Kolumbijčan Ivan. Počas prvých dní v hosteli bola našou školiteľkou Anna, Pražáčka v najlepších rokoch, ktorá podľa vlastných slov vydala aj mladšieho syna (obe deti má v našom veku) a rozhodla sa trošku poobjavovať tento kontinent cez dobrovoľnícku prácu. Bolo naozaj netradičné zaúčať sa po česko-slovensky v hosteli v centre Quita.
Hostel je rodinným biznisom a pani majiteľka, príjemná Ekvádorčanka Ornelia tu s nami tiež žije spolu s priateľom a jej najmladším synom. Borys študuje na strednej škole a jediný z celej rodiny hovorí plynule po anglicky. Majiteľkyne staršie deti sem chodia takmer každý deň a pomáhajú s chodom zariadenia a cestovnou kanceláriou, ale ani jeden z nich nerozpráva dostatočne po anglicky, teda sa snažíme dorozumievať po španielsky. A čuduj sa svete, celkom to funguje!
Hostí sa v tomto zariadení štatisticky premelie oveľa menej ako sme zažívali v Kuala Lumpur, ale stále sa tu nájdu zaujímaví týpkovia, ktorí stoja za zmienku:
-Dán, ktorý cestoval po Strednej a Južnej Amerike na lodi ako pomocný personál. Chystal sa vrátiť späť do Európy taktiež po mori, ale na Galapágoch nenašiel vhodnú posádku. Tak si kúpil letenku domov. Deň po tejto kúpe dostal niekoľko ponúk na prepravu, ale letenku už nešlo stornovať. Takto sme aspoň mali možnosť spoznať ho a dozvedieť sa o prípadnom nevšednom a inšpirujúcom spôsobe návratu do Európy.
-Fínsko-Estónsky párik, ktorý sa zoznámil počas sezónnej práce na farme v Austrálii. Odvtedy sú spolu a naplno cestujú. Žili a pracovali na rozličných miestach po celom svete, momentálne si užívajú teplo na Galapágoch. Cestujú už vyše pol roka, postupne sa presúvajú z Mexika na juh. Ich budúca veľká cesta (po tom, čo precestujú celú Južnú Ameriku) má viesť cez Východnú Európu, tak som možno ešte niekedy uvidíme!
-Francúz, ktorý sa k nám pravidelne vracal zo svojich potuliek po Ekvádore. Priletel z Európy s tým, že chce vyliezť na všetky možné aj nemožné sopky. Svoj plán menil a prispôsoboval minimálne raz denne kvôli nečakaným sopečným aktivitám a počasiu. Nakoniec šiel na celkom bežný výlet lanovkou na najbližšiu sopku Pichinchu takmer vrámci Quita. Vrátil sa neskoro večer totálne zničený. Namiesto „prechádzky“ po vrchole ako bežný výletník si nevedomky vybral prechod cez Sedlo smrti, keď náhodne nasledoval jednu ekvádorskú skupinku výletníkov. Takisto mi pomohol s kontrolou francúzskeho prekladu pre kamaráta.
-Austrálsky párik v najlepších rokoch, ktorý sa tiež niekoľkokrát po sebe objavil v hosteli. Najprv plánovane, keď sa znovu vracali do Quita z ciest po Ekvádore a dvakrát sa tu objavili neplánovane, keď boli donútení vrátiť sa neskoro večer z letiska, pretože im nebol umožnený odlet do USA, kvôli problémom s certifikátom ESTA. Situáciu zvládali obdivuhodne, užili si ďalšie dni objavovania Quita a do tretice nakoniec odleteli! Držali sme im všetci palce.
Aqui hablamos español (Tu hovoríme po španielsky)
Vedeli sme, že pri cestovaní po Latinskej Amerike sa oplatí mať nejaké španielske jazykové základy. Bolo to spomínané v každej cestovateľskej príručke a vlastne to všetci cestovatelia odporúčali. Ja sa učím neintenzívne po španielsky možno už aj šiesty rok, ale nikdy som poriadne týmto jazykom nerozprávala. Počas celej vysokej školy boli moje hodiny španielčiny ako tretieho cudzieho jazyka väčšinou na úrovni začiatočník a vlastne stále sme sa učili predstavovať 🙂 Vrámci letných amerických brigád som veľa hovorových slov pochytila od mojich mexických kolegov a sem tam som dokázala prečítať ľahké nesofistikované mexické americké bulvárne noviny.
Posledný rok v Bratislave som chodila dvakrát do týždňa na hodiny španielčiny do jazykovej školy. Ďakujem ti môj bývalý zamestnávateľ za tento fantastický benefit! Ale stále som si nevedela predstaviť naozajstnú komunikáciu v tomto jazyku. Vždy to bolo iba o cvičeniach, počúvaní a málokedy o hovorení. Peťo si začal tiež veľmi neintenzívne pozerať moju knihu Španielčina pre samoukov niekedy v januári tohto roku. Postupne prešiel na online jazykové cvičenia a tak ďalej. Do Ekvádoru sme leteli cez Madrid, kde sme strávili presne 24 hodín. Tam som chcela vyskúšať, ako bude tá moja španielčina fungovať v praxi. A nejako to zafungovalo 🙂 Odvtedy sa snažíme všetky bežné denné veci ako obchod, doprava, objednanie si jedla, opýtanie sa na lokalitu vybaviť v španielčine. Mierne náročné ale zároveň veľmi zábavné to bolo na farme, kde sme často pracovali len s mladým Alexom, zamestnancom/otrokom pána farmára, ktorý nehovoril vôbec po anglicky. Postupne sme si porozumeli a spoločne vykopali kanál, pozbierali kávu atď. On bol veľmi zvedavý na pomery v Európe či spôsob nášho cestovania.
V tomto hosteli sme zažili dva „prijímacie“ pohovory, najprv s majiteľkyňou dcérou a potom s majiteľkou. Oba boli v španielčine. Nejako sme komunikovali 😀 Sranda je vždy, keď zvoní telefón na recepcii cez našu smenu. 95 % telefonátov je po španielsky. Volajúcich absolútne nevyvedie z pomykova to, že sa predstavíme v telefóne po anglicky. Oni ďalej hovoria extrémne rýchlo po španielsky a my skúšame prísť na to, koho si to vlastne z rodiny pýtajú, alebo čo vlastne chcú. V každom prípade je to riadna zábava! Posledné dni sme sa stali takisto obaja závislí na úžasnej aplikácii DuoLinguo, kde sa prostredníctvom zaujímavých jazykových cvičení dostávame do ďalších levelov. Peťo má dokonca z neznámych príčin oveľa väčšie skóre ako ja. Asi sa rýchlejšie učí.
Toto bolo také stručne-rozvláčne zhrnutie našich posledných týždňov. Ďakujem za pozornosť a teším sa na akékoľvek komentáre a pripomienky.
Saludos cordiales (Srdečné pozdravy)
…WwW…
Hostel Colonial House, v ktorom momentálne pracujeme: http://www.hostelworld.com/hosteldetails.php/Colonial-House-Quito/Quito/32554/reviews#propname
Fotoalbum s fotkami z Ekvádoru: https://www.facebook.com/media/set/?set=a.10154519737457322.1073741862.587097321&type=1&l=4d8b1afc18
Potešíme sa tvojmu komentu