Konečne sme sa zastavili po týždennom presúvaní sa z najjužnejšieho cípu pevninského Grécka (druhého najjužnejšieho cípu pevninskej Európy – druhého po Gibraltári). Konečne máme slnko, more a ako tak teplo. Zakvasili sme uprostred ako keby parku v Turecku. Je to zrejme piknikový park, v ktorom poskytujú aj kempingové miesto. Zhodnotili sme to ako raj. Že sme v raji. Nie je tu mega teplo, trochu fúka, ale je tu SLNKO, žiadny dážď a ako tak teplo. Proste jar vo vzduchu. Konečne sme zakempovali na jednom mieste na viac dní. Žiadne presúvačky. Môžeme ZASTAVIŤ. Tento blog je tým dôkazom. Chcel som ho napísať presne 5 mesiacov, 5 mesiacov a dva dni sme totižto v čase písania týchto riadkov na cestách.
Žeby prišlo už leto? Dokázali sme to? Haha NIE:D NIE! To sme už úplne prestali riešiť. Radšej sa tým nezaoberáme. Asi nám došlo, že náš plán, že ostaneme na olivovej farme dva mesiace a počkáme si na poriadne teplo, nie úplne vyšiel. To sú plány. Zase raz sa potvrdilo, že netreba plánovať a už vôbec netreba niečo očakávať. Sme radi, že vôbec sme, že sme stále v hre. Cestovanie je ako húsenková dráha. Pred pár hodinami, dnes ráno, Vierka chcela ísť do ubytovania, do tepla. Keby sa však dalo, tak by sa určite teleportovala do Nemiec. Ja som si tiež vravel, že už pridlho sme karavanom v zimnom počasí. A naša letná dovolenka v zime je viac ZIMA V ZIME.
Ako to vlastne celé začalo? Bolo to dávno, bolo to pred piatimi mesiacmi, od tej doby sme už množstvo toho zažili. Ale začalo to presne takto isto. Bola zima. Písal sa 16-ty september. Pamätám si prvé ráno v prvom kempe na Balatone. Už tam sme zvažovali a prepočítavali, či sme urobili dobre a či naše predstavy leta v zime korešpondujú s realitou. Už tam som úplne reálne rozmýšľal či nezvrtnúť našu cestu cez Španielsko do Maroka. Ale to by sme museli dať zbohom našej láske, nášmu Balkánu. Našťastie naobed vyšlo slnko a zabudli sme na tieto predstavy. Dokonca sme si dali plavky a skúsil som s deťmi vliezť do vody. Mala však mrazivú teplotu horského potoka, takže akékoľvek smelšie myšlienky ako omočenie nôh sme zavrhli:)
Z Balatonu sme sa presunuli na Chorvátske pobrežie na ostrov Pag, kde sme konečne ochutnali na chvíľu teplé počasie. Napísal by som, že letné počasie, ale v tom čase sme to ešte nevedeli, letným ho nazývame až teraz, keď sme okúsili zimu na juhu Európy. Priznávam však, že z pohľadu zimy na Slovensku sme len veľmi zhýčkaní:) Každopádne sme mali tričko a kraťasy. Kraťasy! Kraťasy – to je už ťažký kaliber. Chcem sa toho dožiť, že na tomto tripe si dáme ešte kraťasy.
V septembri počasie kolísalo, v priemere 4 dni bolo slnečno a nasledoval jeden chladnejší, upršaný deň. V ten deň sme sa vždy presúvali do ďalšieho južnejšieho kempu, aby sme sa vyhli situácii, že budeme s deťmi zatvorení v malom karavane.
Október sme strávili na juhu Chorvátska a v Čiernej hore. Počasie bolo krásne, skoro vôbec nepršalo a bolo slnečno. Zatiaľ najkrajšie počasie nášho tripu. Väčšinou sme nosili kraťasy a tričko. Teploty boli príjemné, tak akurát, ani príliš teplo ani chladno.
V novembri sa v Albánsku teplota pomaličky každým dňom znižovala a pomaličky začala klopkať južanská zima. Do polovici novembra sa však dalo v strede dňa viac menej vždy kúpať v mori. Kraťasy sme si však už nikdy nedali. Na konci novembra nám už prvýkrát začalo dochádzať, že fakt prichádza zima, keď aj po oteplení, keď vyšlo slnko, to bolo medzi mikinou a vetrovkou. Už to nebolo na tričko, a teda ani nie na kúpanie.
V decembri sme mali možnosť dobrovoľníčiť na olivovej farme na úplnom juhu pevninského Grécka, čo sa nám aj hodilo v rámci počasia. Povedali sme si, že porobíme, budeme s deťmi v teple v dome a trochu si oddýchneme od stáleho sa presúvania a nových vnemov. Teploty veľmi nezačali stúpať, tak sme si naše dobrovoľníctvo predĺžili aj na január, s tým, že keď začneme vo februári cestovať, bude príjemné teplo.
Aj to tak vyzeralo. Každý deň som niekoľkokrát refreshoval počasie na mobile. V januári bolo dva týždne slnečno a teploty 15 až 18 stupňov. To nám úplne stačilo. Komáre opäť začali štípať, pospevovali vtáci, rozvoniavali kvety. Povedali sme si, „Dali sme to!“. Kdeže. Začiatkom februára, presne keď sme už končili na farme sa ochladilo na 12 stupňov. Povedali sme si však, že už ideme zase karavanovať, že to bude nejaká studenšia vlna, ktorá za týždeň prejde. Trvá však doteraz, už nejaké tri týždne:)
Ako sa zrodila myšlienka karavanovania?
Ťažko povedať. Pamätám sa ako som niekedy veľmi dávno, zrejme na strednej škole videl v TV reláciu Zámena manželiek (áno, v tom čase som ešte pozerával televíziu). V jednej časti sa vymenila jedna manželka asi z Prahy s druhou ženou, ktorá spolu s mužom a myslím aj dieťaťom žili a cestovali v karavane niekde na juhu Európy. Viem, že som si vtedy povedal, že to musí byť riadne zaujímavé, že to by som si vedel predstaviť.
S Vierkou sme väčšinou cestovali len s rupsakom na pleciach alebo na bicykli. S dvomi deťmi by takýto spôsob dlhodobého cestovania bol mega náročný. Preto ako najkomfortnejšie cestovanie sa nám javilo karavanovanie.
Dlhodobé cestovanie milujeme, pretože máme radi slobodu a pri tomto type cestovania ju pocítite plnými dúškami. Intenzívne. Cestovali sme takto v Ázii a v Južnej Amerike. Nie však s deťmi. Preto to bola celkom výzva. Museli sme to však stihnúť do Lindiných piatich rokov, pretože posledný rok v škôlke je povinný a potom pôjde do školy. V niektorých iných štátoch funguje domáce vzdelávanie. Deti sa učia samé, resp. s asistenciou rodičov doma, teda aj teoreticky v karavane. Stretli sme napríklad rodinu s deťmi z Poľska alebo Holandska. Spôsoby ako dlhodobo cestovať so školopovinnými deťmi existujú. Na Slovensku však to nie je oficiálne povolené. Myslím si však, že možné to je, cesty sa nájdu aj na Slovensku, pri najhoršom je možnosť dieťa zapísať do Čiech.
Tento plán som Vierke líčil od narodenia Lindy. Jej reakcie z „no jasné, to sú tie tvoje sníčky“ postupne prechádzali na „no veď nevylučujem to, možno by som do toho šla“. Ako sa blížil čas Lindiných štyroch rokov som túto myšlienku radšej zavrhoval, pretože som vedel, že to bude znamenať veľmi veľa úsilia na jej naplnenie. Pre Vierku by však po štyroch rokoch na materskej, takáto cesta znamenala vykúpenie. Jej možno, sa zmenilo na „HO-CI-ČO, budeme na deti DVAJA, DVA-JA“. Postupne mi dochádzalo, že tomuto snu vlastne nič nebráni. Brána sa môže otvoriť. Stačí kúpiť kľúčik. Karavan.
Kúpa karavanu bola samostatná kapitola. Pokiaľ cestujete ako rodina s deťmi, na výber máte karavan ako príves ťahaný za autom, autokaravan (väčšinou alkovňa – karavan, ktorý má nad kabínou spanie) alebo autokaravan-dodávku.
Karavan ako príves sme zavrhli, keďže jeho manipulácia nie je moc flexibilná a nechcel som zažiť situáciu, že niekde v meste cúvam z neprejazdnej cesty. Najprv sme pozerali alkovňu, ale po prvom zajazdení Vierka jednozačne vyhlásila, že sa v nej ako pasažier necíti dobre. Preto sme sa zamerali na dodávku.
Ponuka karavanov-dodávok je však na Slovensku veľmi veľmi obmedzená. Po chvíli mi bolo jasné, že musím hľadať aj v Česku a nakoniec aj v Nemecku a Rakúsku. Našťastie o niekoľko týždňov, keď sme už boli zúfalí, vyskočil jeden inzerát na Slovensku. V tom čase sme mali už požiadavky úplne minimalistické. Zavrhli sme už aj WC a sprchu. Hlavne nech sa odvezieme a vyspíme štyria.
Dodávka vyzerala fajn, tak sme ju kúpili, aj keď som videl nejaké tie muchy. Celé leto sme karavan testovali a dorábali/prerábali sme rôzne veci. Už sme si aj vraveli, že nikdy sa nám nepodarí odísť, pretože po ďalšej testovacej jazde niečo vyskočilo, čo musíme bezpodmienečne dorobiť. Zoznam vecí, ktoré musíme dorobiť/prerobiť na karavane, dokúpiť, vybaviť sa nám podarilo vynulovať až v polke septembra. Už zostávalo len sa pobaliť a naložiť všetko do karavanu. Za pár dní sme boli hotoví. 16-teho septembra v daždi sa nám podarilo vyštartovať. Celé leto som si vravel, že budem šťastný, keď konečne prejdeme hranice SR – Maďarsko. Stalo sa to a v kempe na Balatone, aj keď bola zima, keď sme boli rozložení v kempe a deti sa hrali, som mal eufóriu radosti. Dokázali sme to!
Naša trasa
Náš plán bol jednoduchý. Ísť stále za väčším teplom, čiže na juh a keďže pri mori je v tomto ročnom období najteplejšie, išli sme väčšinou popri pobreží. Mojím snom bolo už dávno prejsť si chorvátske pobrežie. Nakoniec sme dali celé pobrežie bývalej Juhoslávie (okrem severu) – začali sme v chorvátskom meste s príznačným názvom Senj. Chorvátsko je moja srdcovka, som rád, že som si ho mohol vychutnať pomalým posezónnym túlaním sa karavanom. Odporúčam knihu Fjaka, kde Poľka Aleksandra Wojtaszek rozoberá Chorvátsko po všetkých stránkach – ľudí, históriu, politiku, ekonomickú stránku atď. Výborne sa číta pri dovolenkovaní v Chorvátsku. Aj keď ťažko sa mi píše to slovo dovolenkovanie, keďže v našom prípade s dvomi malými deťmi, aj keď to možno tak nevyzerá, to ani zďaleka nebola dovolenka. Je to každodenný, veľakrát až boj. Každodenná rutina v karavane je trojnásobne ťažšia ako doma. A keďže deň má len 24 hodín, čas na objavovanie krajiny alebo akési dovolenkovanie sa výrazne scvrkáva. Každodenná starostlivosť o malé deti a karavanový život je veľký žrút energie. Napríklad aj teraz viac-menej dobíjame batérie. Sme už tri dni v kempe a pohybujeme sa len v areáli kempu, išli sme len nakúpiť 300m od kempu. Kašleme na objavovanie neďalekého mesta na bicykloch ako to veľakrát robievame.
Po Chorvátsku a Čiernej Hore sme sa presunuli do Albánska. Bola to taká prvá exotika na našej ceste. Boli sme v Albánsku asi pred ôsmimi rokmi, takže sme vedeli zhruba do čoho ideme. Príjemne nás prekvapilo. Albánsko má veľký potenciál. Veľmi milí a pohostinní ľudia, čo sa o našich dvoch predchádzajúcich destináciách nedalo povedať. A samozrejme ako aj všade na našej trase, veľmi pekné pláže s hornatou krajinou. Pokiaľ máte radi Chorvátsko, tak Albánsko sa vám bude zrejme tiež páčiť. Príroda tam vyzerá podobne. Ceny výrazne príjemnejšie, a ako som spomínal, podľa nás milší ľudia. Stretnete sa však v kempoch s menším štandardom. Mne hlavne vadilo, že neboli miesta na umývanie riadu, umývať riad v umývadle v záchode mi moc nevyhovuje:). Celkovo v Albánsku nie je taký poriadok a okolie tak upravené ako v Chorvátsku. Pobrežné mestá boli veľakrát iba dovolenkové, čiže po sezóne vyľudnené, čo pôsobilo pre mňa trochu pochmúrne. Kuchyňa sa nám zdala výrazne pestrejšia. Mala taký orientálnejší nádych Turecka a Grécka. Nemusíte si dávať stále len pljeskavicu alebo čevapi:)
V Albánsku sme po prvýkrát na našej ceste okúsili aj spanie nadivoko, čiže mimo kempu. Zhodnotil som to tak, že kempovanie v kempe je ako jesť klobásu, ale spanie nadivoko je ako klobása s horčicou. Proste chutí to lepšie:) Má to väčšiu hĺbku.
Po pomalom brázdení Albánska sme sa už len rýchlo presunuli na samý juh Grécka, kde sme mali dohodnuté dobrovoľníčenie. Spočiatku som bol riadne skeptický tomuto Vierkinmu výmyslu. Nakoniec, tak ako aj pred siedmimi rokmi v La Paz, sa z toho vykľula veľmi príjemná skúsenosť. Počúval som hudbu, podcasty a zbieral plodinu zo stromov, z ktorých niektoré mali zrejme viac ako tisíc rokov. V januári som mal tričko a pozeral som sa na zasnežené kopce pohoria Taygetus. Samozrejme nebola to vždy idylka, ale potrebovali sme takéto zastavenie, boli sme prehltení zážitkami a neustálym presúvaním sa. Viac sme pochopili lokálny život. Zamilovali sme si oblasť Mani. Naozaj krásny región. Mali sme šťastie, že dobrovoľníctvo bolo práve tam. Nádherné kopce s plážami, kamenné dedinky a do toho všetkého sa sem-tam vystrčil zasnežený Taygetus. Práve tu sa mi splnil sen plávať v mori s výhľadom na zasnežený kopec, aj keď vtedy sme videl asi len centimeter štítu.
Nezabudnem na rána, keď som vyšiel s deťmi v dedine, kde sme pracovali na kávu a čerstvé pečivo. Bola to dedinská „kaviareň“. Malé potraviny s najnutnejším tovarom, kde robili aj kávu. Sedenie von na „parkovisku“ na plastových stoličkách. Najprv som sa divil a nechápal, ako tu niekto môže mať pôžitok z pitia kávy, keď meter od vás vrčí starý tridsaťročný, zhrdzavený, zablatený, farmársky pick-up. Po čase som si toto miesto zamiloval. Bavilo ma piť kávu, ktorá bola mimochodom veľmi dobrá na to, že ju urobili v potravinách, a sledovať miestny farmársky život. A zhrdzavené pick-upy tomu dávali ten správny lesk.
Z dobrovoľníctva sme zamierili do neďalekého mesta Kalamata, kde sme sa po dvoch mesiacoch znovu museli zoznámiť s karavanizmom. Neveril som, že to nie je len voľný deň a že zajtra už nebudem musieť ísť na olivy z ktorých sme už na záver boli pekne unavení. Po týždennom pobyte sme zamierili na juh Turecka. Čakalo nás minimálne 1600km.
Našťastie sme to zvládli a dostali sme sa do krajiny, do ktorej sme sa na začiatku tripu tešili najviac. Milujeme Turecko, miestnych ľudí a kuchyňu.
Späť na blog
Potešíme sa tvojmu komentu