Presne pred dvomi mesiacmi sme pristáli doma. Neuvedomovali sme si to. Naša myseľ to ešte nedokázala spracovať — že už sme naozaj doma. V murovanom byte. Nemusíme sa vybaľovať v kempe, ale sme medzi štyrmi stenami. Aj preto boli moje prvé pocity z bytu: „Je to tu nejako malé!“ Zvyknutí sme boli hlavne na život vonku, nie v uzavretom priestore.
Cítil som zmiešané pocity. Prevládala nostalgia za karavanovým životom, ktorá trvala už zhruba od Istanbulu, keď bolo isté, že už ideme jasným smerom domov. Na druhej strane bol však triezvy rozum, ktorý hovoril, že sme už vyčerpaní z cestovania a sme totálne presýtení novými a novými podnetmi.
Náš osemmesačný výlet nebola idylka typu: zobrali sme karavan, dve maličké detičky a brázdili sme Balkán a Turecko. Cez deň sme pobehali starobylé stredomorské mestečko s úzkymi uličkami, kde sme si v útulnej miestnej reštaurácii dali obed a kávičku a večer sa presunuli s karavanom na opustenú pláž. Večeru sme vychutnávali so zapadajúcim slnkom a príjemným šumom narážajúcich vĺn. Takto to rozhodne nebolo:) Takúto predstavu zrejme získate, keď si prezriete fotky niektorých karavanových cestovateľov na Facebooku alebo Instagrame. Aj preto som chcel vedieť, ako dopadne tento môj dlhoročný sen so stretom s realitou menom Život:)
Ako milovník slobody som chcel zistiť, ako dopadne lákavá kombinácia: karavan + neobmedzený čas + dve deti + rodičia. Bolo to krásne, poriadna porcia dobrodružstva, voľnosti, na druhej strane s dvomi malými deťmi poriadne vyčerpávajúce. Potrebujete k tomu prislúchajúcu porciu energie:) Práve preto to bolo aj „uveriteľnejšie“. Hore – dole. Neboli to len pekné chvíle objavovania krajiny, slobody, ale aj vyčerpávajúce, keď sme sa chceli obrátiť a ísť radšej domov. Zabrať dali naše rodičovské role, ale aj manželský vzťah – predsa, iné je cestovanie v páre s batohom na chrbte po Ázii a Južnej Amerike a cestovanie s malými deťmi. A predsa — išiel by som do toho znova. Kedykoľvek.
Návrat domov
Doma je všetko jednoduchšie. V kuchyni som otvoril šuplík s príbormi. Meter dlhý šuplík s vyukladanými príbormi – milión lyžičiek, vidličiek, nožíkov, naberačky atď. Wau, aké prehľadné a ľahko sa vysúva, zasúva. Nemusím otvárať malý šuplík nad hlavou, kde poriadne nevidím a aj keď sú tam priehradky, aj tak je tam jedna vec cez druhú. A hlavne po prvom otvorení skrinky na mňa vždy niečo spadne, keďže počas jazdy sa veci v skrinke posúvajú.
Na oblečenie celá obrovská skriňa len pre mňa. Počas ôsmych mesiacov som mal primárne na oblečenie polovičku z malej skrinky – zhruba 70cm x 30cm x 30cm. Teraz mám odhadom tak 15-krát viac. Prechádzal som sa po byte a čudoval sa, načo tu máme toľko rôznych vecí. Veci z ktorých sme tak 90% za celú tú dobu nič nepotrebovali a teraz ich potrebujeme vlastniť?
Tento luxus si však užívame:) Život je omnoho jednoduchší. Obyčajné veci ako sprchovanie, toaleta, umývanie riadu sú omnoho jednoduchšie, menej vyčerpávajúce. Preto sme hlavne radi, že sme už doma. Nemáme nové podnety a mentálne môžeme oddychovať. Aj keď prvý týždeň sme sa cítili ako v novom prostredí. Napr. chvíľu som sa rozpamätával, kde máme doma kôš:)
Hneď prvé ráno, deti po prebudení automaticky chceli ísť von:) Zabudli, že zahrať sa dá aj dnu. A tak prvé raňajky sme si dali ako v kempe, na záhrade:)
Sme radi, že sme sa vrátili všetci živí. Našťastie po ceste nás nič zlé nepostihlo a ani naše auto aj keď bolo 20 ročné, nemalo väčšie problémy. Paradoxne s našim karavanom sme boli občas pri kempovaní najmladší. Bežne sme stretávali karavany ľudí zo Západu, ktoré boli z osemdesiatych rokov. Vtedy sa mi vynárali tvrdenia ľudí ako: „Chcel by som cestovať karavanom, ale sú veľmi drahé“.
Ochorel som síce hneď na druhý-tretí deň, ale nebolo to nič hrozné. Neskôr to chytila aj Vierka, ale odvtedy sme sa dostali na nejakú veľmi zdravú vlnu a nemali sme nikto žiadnu chorobu. Doteraz tomu nemôžeme uveriť. Každý rok sme cez zimu niekoľkokrát chorí a mávame aj obdobie, keď sa choroby medzi nami stále prenášajú a niekoľkokrát sa točia. Teraz nič? Určite tomu pomohlo aj to, že sme žili prevažne von, takže bacile sa na nás ťažšie dostávali ako v interiéri. Deti nechodili do škôlky, my do práce, takže nemali sme z kade nosiť vírusy.
