Šesť týždňov v Bulharsku očami delegátky

Celý uplynulý august a časť septembra som pracovala na juhu Bulharska, blízko miest Sozopol a Černomorec ako delegátka a animátorka. Bola to veľmi zaujímavá, ale aj dosť náročná pracovná skúsenosť. Ďakujem za možnosť vyskúšať si túto pozíciu 🙂

Náš hotel bol situovaný priamo na pláži Čierneho mora, v pokojnej oblasti a dosť ďaleko od centra mesta. Toto bola výhoda aj nevýhoda v jednom. Pre klientov, najmä rodiny s malými deťmi, ktorí si chceli hlavne oddýchnuť a nepotrebovali žiadne nočné bary či ruch promenády, to boli naozaj ideálne podmienky. Klienti, ktorí majú radi rušné letoviská a všetko čo k tomu patrí, si veľmi na svoje neprišli. Ja som sa cítila niekde uprostred. Z času na čas mi chýbalo nejaké ozajstné cestovateľské dobrodružstvo, ale na druhej strane som totálne oceňovala, že si môžem odbehnúť k moru prakticky hocikedy a večer sa málokedy konali nejaké bujaré večierky, ktoré by mi kazili spánok 🙂

Povinnosti delegátky spočívali v neustálej asistencii dovolenkárom. Mala som služobný mobil, ktorý bol stále v pohotovosti a klienti mali právo zavolať mi prakticky v ktorúkoľvek dennú či nočnú hodinu. Našťastie sa nič také v skutočnosti nedialo často, len ma sem-tam pár ranostajov zobudilo trošku skôr 🙂 Takisto som pravidelne vítala všetkých novoprichádzajúcich hostí, ktorí prišli lietadlom alebo autobusom. Tých, čo prišli vlastnými autami som nevítala, lebo som nevedela, kedy presne pridu 🙂 Nováčikovia dostali na druhý deň odo mňa základné praktické informácie a tiež som predávala fakultatívne výlety, z ktorých som mala menšiu províziu 🙂

Povinnosti animátorky zahrňovali každodenné organizovanie detskej škôlky doobeda aj poobede a snahu o relaxačné cvičenie na pláži večer. Detské aktivity sa tešili veľkej obľube, spoločne sme nakreslili desiatky obrázkov, niekedy sme 5-krát denne hrali vtipnú hru twister, takisto sme mali kopec iných spoločenských stolových hier. Cvičenie kvôli malému záujmu neprebiehalo každý deň a väčšinou sa ho zúčastňovali deti, s ktorými som sa hrala cez deň v škôlke, aj keď bolo určené najmä pre dospelých. V každom prípade to boli fakt pekné momenty! Zistila som, že sa celkom plnohodnotne viem baviť s deťmi, takisto na nezaplatenie bola spätná väzba od spokojných rodičov 🙂 Mojimi klientmi boli slovenskí a českí turisti a preto som sa naučila používať pri malých deťoch na dorozumenie české frázy, nakoľko slovenčina vo väčšine prípadov nefungovala.

Detská škôlka a moje každodenné-hranie sa-s deťúrencami v hoteli

Nástenka v hoteli plná detských kresbičiek (sem-tam sa tam nachádzal aj môj obrázok, nakoľko som si s deťmi často kreslila aj ja sama 🙂 )

Hotel poskytoval len polpenziu, preto som na obedy chodila často do neďalekej baničárnice, kde mali vždy fajnú čerstvú banicu, čo je bulharská slaná špecialita z lístkového cesta plnená syrom, prípadne šunkou či tuniakom (to sú už moderné, vylepšené verzie). K tomu som pila buď ayran, čo je známy slaný jogurtový nápoj, ktorý poznám ešte z pobytu Erazmus v Istanbule, alebo nápoj boza, ktorý mal fakt netradičný jačmenný základ. Inak baktéria, ktorá je zodpovedná za vznik jogurtov bola vynájdená práve v Bulharsku, na čo sú domáci samozrejme patrične hrdí 🙂

Banica-bulharská špecialita z lístkového cesta plnená syrom. Na pitie jogurtový nápoj ayran alebo jačmenný nápoj boza

Baničárnica, miesto kde sa jedáva chutná bulharská banica 🙂

Často som jazdila-či už na bicykli alebo verejnou dopravou (oba spôsoby mali vlastné čaro), do neďalekého starobylého mestečka Sozopol, ktoré bolo údajne najstarším obývaným sídlom na bulharskom čiernomorskom pobreží. Bolo založené Grékmi, ktorí ho nazvali Apolonia. Historické centrum malo svoje úžasné čaro, špeciálna architektúra tzv. konzolovaných domov je taktiež k videniu v blízkom Nesebare, ktorý je už dlhšie zapísaný v kultúrnom dedičstve Unesco.

Prístav v Sozopole

Sozopol-najstaršie mesto na bulharskom čiernomorskom pobreží

Počas pobytu som sa takmer naučila čítať azbuku, ktorá bola taktiež vynájdená v Bulharsku a až potom sa rozšírila do ďalších krajín. Šopský šalát, čo je veľmi jednoduché ale superne chutné spojenie kúskov uhorky, paradajky a bieleho bulharského syra som si vychutnávala takmer denne 🙂 Strava v našom hoteli bola taká priemerná, vegetarián mal určite značné problémy s výberom jedál, ale inak sa to dalo zjesť 🙂

Interiér pravoslávneho kostola v Sozopole, všade samé ikony

Interiér pravoslávneho kostola v Sozopole a typické ikony.

Samozrejme, že nedostatok či málo výrazná chuť niektorých jedál bola jedným z hlavných bodov sťažností klientov. Takisto ako ponosy na neusmievajúcu sa obsluhu či kanalizačný smrad z vedľajšieho hotela, ktorý počas jedného dňa vymieňali. Taktiež som si ako delegátka vypočula rozčarovanie z občasného výskytu medúz v mori, či množstve tráv, ktoré sa niekedy vyplavili na breh, ale tiež sa vyskytli sťažnosti smerujúce na plavčíkov, ktorí v prípade veľkých vĺn nenechali vo vode plávať plávania-chtivých dovolenkárov. Drvivú väčšinu takýchto typov sťažností sa mi nedarilo vyriešiť, tak som sa aspoň tešila, že je v mojej právomoci vyriešiť častejšiu výmenu posteľného prádla alebo dodanie detskej postieľky či opravu drobných závad na izbe 🙂

Sozopol-nová časť

Pri častom plávaní v Čiernom mori som si znovu utvrdila zaujímavý fakt a síce, že čiernomorská voda je o polovicu menej slanšia ako svetový oceán a dokonca som sa dozvedela, že Čierne more bolo údajne kedysi dávno sladkovodným jazerom a turecké úžiny Bospor a Dardanely sú práve tým miestom, kde sa to celé prelialo a spojilo so svetovým oceánom. Zníženú salinitu má dnes na svedomí množstvo veľkých riek (Dunaj, Dneper, Dnester), ktoré sa do mora vlievajú.

Počas delegátovania som nepodnikala nijaké extra objavovacie výlety, vlastne som z Bulharska okrem južnej časti pobrežia nič iné nevidela (ak nepočítame prejazd autobusom cez Sofiu cestou tam a prejazd cez mesto Ruse na ceste späť, kedy som mala možnosť z busu aspoň čo to zahliadnuť 🙂 Takisto som sa len veľmi málo stýkala s neturisticky orientovanými domácimi, vôbec som sa nestretla so žiadnym CouchSurferom, ani som po kraijne prakticky nestopovala.

Personál hotela síce tvorili Bulhari, ale vzťahy medzi nimi a mnou boli na čisto profesionálnej úrovni a ku koncu sa dosť zhoršili. Skrátka, nespoznala som túto kraijnu z pohľadu batôžkára a to mi asi dosť chýbalo. Veľmi príjemným stretnutím v hoteli bola návšteva bulharskej dievčinky Vessy, ktorá pred dvoma rokmi takmer rok dobrovoľníčila v Banskej Bystrici a ja som bola jej mentorkou 🙂 Dnes Vessy študuje v ruskom Jekaterinburgu a cez leto bola doma na prázdninách.

Stretnutie s kamoškou Vessy z bulharskej Varny, ktorá pred rokmi dobrovoľníčila v Banskej Bystrici 🙂

Počas pobytu som absolvovala dva jednodňové súkromné výlety. Najprv som išla do 30-km vzdialeného letoviska Primorsko pozrieť, ako si tam družne žijú ďalší delegáti. Trošku mi prišlo ľúto, že ich je tam celá kôpka a môžu spolu tráviť voľný čas. Takisto sa nachádzali v centre pomerne veľkého letoviska a ja som bola sama zastrčená v miernom zapadákove.

Pieskové duny v Primorsku

Druhým výletom bola návšteva slávneho mesta pod ochranou Unesco Nesebaru. Toto krásne ale extrémne turistické mesto leží blízko Slnečného pobrežia, najväčšieho letoviska na čiernomorskom bulharskom pobreží. Nesebar fakt stojí za prehliadku! Ale je tam tlačenica, a poriadna! Cestou späť do môjho zastrčeného hotela som sa stavila aj na pešej zóne v Burgase, v 4-tom najväčšom bulharskom meste, kde som si dala dobré frappé.

Ruiny kostola v Nesebare

Veľmi zaujímavá nesebarská architektúra tzv. konzolovaných domov

Nesebar, historický skvost

Príjemná pešia zóna v Burgase a chutné frapé :-)

Príjemná pešia zóna v Burgase a chutné frappé 🙂

Burgas a veľmi zaujímavá „parná“ fontána ponúkajúca príjemné osvieženie chodidiel v otvorených topánkach.

Burgas. Štvrté najväčšie mesto v Bulharsku

Vrcholom celých šiestich týždňov bol určite príchod Peťa, môjho frajera, ktorý prišiel na bicykli až z jeho rodnej dedinky Nemce pri Banskej Bystrici. Trvalo mu to presne tri týždňe, bicykloval cez Slovensko, Ukrajinu, Maďarsko, Rumunsko až na juh Bulharska! Dosť som sa o neho celú jeho dlhú cestu strachovala a celé minúty po jeho príchode som neverila, že naozaj dorazil 🙂 Ja som v tom čase ešte mala doznievajúcu bronchitídu a on nakoniec skončil až so zápalom pľúc v nemocnici na Slovensku, tak sme si neužili typickú dovolenku vo dvojici pri mori, ale v skutočnosti si neviem ani jedného z nás predstaviť pri užívaní klasickej dovolenky. Na to sme asi ešte obaja príliš nedospelí 😀