Uchopiteľné dobrodružstvo – Amazonas

Od posledného blogu ubehli nejaké 3 roky, patrilo by sa preto oprášiť pero a spísať niečo nové. Posledný blog som písal o Nepále, odvtedy sme pochodili niekoľko destinácií v Ázii, rok pilne pracovali v strede vesmíru, v Bratislave, aby sme sa mohli znovu presunúť na ďalší kontinent. Vybrali sme si Južnú Ameriku. Začali sme Ekvádorom, prešli sme naprieč celou Kolumbiou, neskôr späť do Ekvádoru a momentálne sme špendlík na mape zapichli v Peru. Konkrétne Amazónia. Vyslovene nás dostala. Na dlhodobom cestovaní v rozvojových krajinách sa veľa vecí opakuje – rušné mestá, dediny, historické pamiatky, rikše. Čo nás ale neprestáva fascinovať je príroda, hlavne tá, ktorú v Európe nemáme. Dažďový prales. Ten sme okúsili už v Ázii v Malajzii. Ale Amazónia. To je ozajstná džungľa. Ozajstné uchopiteľné dobrodružstvo.

Mohutná amazonská rieka.

Dobrovoľníctvo v hornatej Amazónii – Lamas

Našu amazonskú púť sme začali už v Lamas, kde sme otrokárčili v dome zámožných peruáncov. Konečne som si mohol siahnuť na profesiu pucovania hajzlov, zametania dlážky. V každej telenovele pracujú nejaké slúžky v dome, ktoré upratujú a varia. Nenapadlo by ma, že tejto ušľachtilej práce sa zhostím, priamo tam v dejisku v Južnej Amerike. Aj keď táto predstava sa nezdá, ako ten správny kariérny posun vpred, bola to z jedných najlepších skúseností, ktoré som zažil. Vzťah pán – sluha, pričom vy ste na tej druhej strane, vám dá nesmierne veľa. Už zo svojej podstaty je to nadradený vzťah. V Južnej Amerike majú sluhovia bohatú históriu, takže nadradenosť má svoj osobitý cveng.

Naša dobrovoľnícka dedinka Lamas, 800 m.n.m. bola už oficiálne v časti Amazonas, čo sa však vymyká naším predstavám o Amazónii – rovina, všade voda, rieky, bažuriny, podmáčaná pôda. Nič také tu nebolo. Všade dookola kopce, nikde na dohľad žiadna väčšia rieka. Džungľa, ale stála za to. Zdala sa mi oveľa hlučnejšia ako tá pravá amazonská, ktorú sme neskôr navštívili. Les ožíval hlavne večer, keď zapadalo slnko a ráno, keď vychádzalo. Niektoré zvuky boli až hrôzostrašné, ako z amerického hororu. Všetko to však boli zvuky hmyzu (obrovských múch, cvrčkov, koníkov), takže sa nebolo čoho báť:).

Amazónia, to nie je len rovina.

Menší trek v amazonskej džungli v okolí Lamas.

V hornatej Amazónii sa nachádza množstvo vodopádov.

Bujný les v okolí rieky.

Miestna cesta spájajúca odľahlé dediny.

Luxusná doprava do dediniek v kopcoch.

Začiatok našej amazonskej púte

Z Lamas, sme sa po dvoch týždňoch dobrovoľníčenia presunuli už do ozajstnej Amazónie. Ozajstné dobrodružstvo. To sa však znovu vymyká naším predstavám (aspoň tým, ktoré som mal hlboko zakódované v mysli). Znovu žiadne rieky, bažiny. Jedna veľká rieka tam však bola a to poriadna, amazonská. Začali sme v Yurimaguas. V mestečku, kde sa končí cesta a pokračuje už len kľukatý tok rieky. Hneď ako sme vystúpili z autobusu, okúsili sme vôňu turistického ruchu. Hneď sa nás ujal neodbitný vodič rikše, ktorý nám chcel vybaviť všetko – od ubytovania až po celú tour v rezervácii Pacaya-Samiria. Po tom, ako sa dozvedel náš rozpočet na výlet v džungli, povedal, že my vlastne nikam nechceme ísť a zameral sa už len na predaj ubytovania. Keď sme dojedli večeru, zaviezol nás do hostela jeho kamaráta Winstona, ktorý má vcelku pekné ubytovanie na brehu rieky. Tam nás už čakal pán Winston a snažil sa nám predať znovu jeho tour do rezervácie, ktorá podľa jeho slov je úžasná. Škoda, že však oveľa drahšia, ako sme hľadali.

Výhľad, ktorý sa nám naskytol ráno z hostela na brehu amazonskej rieky Huallagy.

Dedinka uprostred Amazónie – Lagunas

Na druhý deň sme sa presunuli loďou do Lagunas, dedinky uprostred Amazonskej džungle, odkiaľ je vstup do spomínanej rezervácie. Plavba loďou trvala sladkých 12 hodín. Bol to však dostatok času na rozjímanie a kochanie sa všadeprítomnou nekonečnou džungľou a obrovskou riekou. Do Lagunas sme prišli o polnoci. Zážitok z dediny uprostred džungle sa umocnil, keď pár sekúnd potom, ako sme sa vylodili, vypli elektrinu. Všade tma. Kde-tu z tmy vystupovali miestne domčeky. Za totálnej tmy, sme zabúchali na prvé dvere domu s ubytovaním, kde sme zobudili spiacu tetušku, ktorá nás našťastie k sebe uchýlila.

Čakanie na Godota, resp. na naloženie tovaru na loď. Posádka lode si čas vyplňovala jedením pomarančov prepravovaných na lodi. My sme tiež neodolali tomuto hriechu.

Preprava kráv po amazonskej rieke Huallagy.

Príjemné spaníčko na lodi.

V hornej časti lode sa nachádzali kajuty za príplatok a krásne výhľady.

Po rieke sa dá plaviť aj rýchlejšie – rýchloloďou „rápido“.

Na lodi sa podávalo aj jedlo. Zgustli sme si!

Večer bola na streche lode mystická atmosféra. Mohutná rieka a všade dookola tmavý les, v ktorom to žilo.

V Lagunas sme strávili týždeň, počas ktorého sme sa snažili vymyslieť spôsob, ako sa dostať do našej rezervácie. Lagunas je príjemná, pokojná dedinka uprostred džungle s úplne iným tempom života, ako je to v mestách. Pripomenulo nám to naše dobrovoľníčenie v Nepále v dedine Durgapur, ďaleko od všetkého. Lagunas však poskytuje všetky rozmary pre tunajších obyvateľov. Má niekoľko malých námestíčiek na ktorých si môžete dať kremoládu – ovocnú šťava s ľadom, ktorá sa špeciálne a dlho varí. Pri kremoláde sme sa dali do reči s miestnymi, ktorý nám poskytli cenné informácie o okolí. V ďalšej miestnej reštaurácii sme sa dozvedeli mega prekvapivú informáciu, že v dedine žije Čechoslovák Milan. Žiaľ, Milana sme aj napriek našej snahe nikdy nestretli, ale už len tá predstava, stretnúť uprostred Amazónie Čecha alebo Slováka, ktorý tam žije, bola vtipná.

Po týždni pobytu v Lagunas sme sa už celkom zžili s jej obyvateľstvom, poznali sme známe tváre, vedeli sme, kde je miestna pekáreň, trh, naladili sme sa na tempo dediny. Tak ako aj Durgapur v Nepále, aj dedina Lagunas mala problém s elektrinou. Oproti Durgapuru, kde sme nevedeli kedy elektrina naskočí a kedy vypne, mali v Lagunas presný harmonogram. Prísun elektrickej energie bol od šiestej ráno do dvanástej a potom od piatej poobedie do polnoci. Znamenalo to nemilú skutočnosť, že cez najväčšie teplo, keď sme sa roztápali, nefungovali ventilátory. Horúco bolo aj v tieni, čo spolu s vlhkosťou nepridávalo na príjemnom pocite.

Naše prvé spaníčko v kôlničke, kde nás o piatej ráno zobudil kohút a vyúdil dym z kuchyne pod oknom.

Cez deň je dedinka Lagunas pre neznesiteľné horúčavy vyľudnená.

Fotogenický miestny kostol.

Prebúdzajúci sa život v dedine popoludní.

Aj takéto zátišia ponúka Lagunas.

Ľudia potrebujú obživu, vypaľovanie lesa za dedinou.

Naše prechádzky v horúčavách.

V prístave to žije celý deň.

Popri rieke je vegetácia bohatšia.

Konečne dažďový prales – rezervácia Pacaya-Samiria

Prvotné predstavy s naším výletom do rezervácie Pacaya-Samiria boli také, že do rezervácie vlastne ani nepôjdeme, že si to vynahradíme tým, že pôjdeme len do džungle niekde pri dedine. Keďže džungľa je všade okolo, stačí len ísť za dedinu a užijeme si pestrého života džungle. To bola naša predstava. Po dvoch prechádzkach za dedinou nás tamojší les neuspokojil, keďže sa nezhodoval s našimi predstavami z filmov. Namiesto nich boli suchšie lesy, ovplyvnené kultiváciou a vypaľovaním.

Ďalšou našou neutíchajúcou predstavou bolo ísť niekde bližšie k rezervácii, na nejakú časť, ktorá je jej podobná, ale súčastne nie je v oblasti rezervácie, teda bez vstupného. Takú časť sa nám podarilo po debate s miestnymi nájsť, volá sa rieka Ajpena. Nepodarilo sa nám však nájsť nejakého rybára, alebo niekoho s loďou, ktorý by nás tam zaviezol. Keďže sme boli po týždni v Lagunas dostatočne vyparení z horúčav, ktoré nás tam sužovali, namierili sme si to do miestnej turistickej agentúry. Povedali nám sumu, ktorú sme už vlastne ani nemali. Cenu pre bežných západných turistov. Odpovedali sme na to našou predstavou a vlastne sumou, ktorú maximálne umožňovala naša peňaženka. Viac sme proste už nemali a v Lagunas nie je bankomat. Asi po polhodine sme z agentúry vyšli s tým, že máme na ďalší deň dohodnutý dvojdňový výlet do vysnívanej rezervácie Pacaya-Samiria. Naše vyjednávačské techniky sme použili v plnom rozkvete, asi prvýkrát som si uvedomil, že sme to s vyjednávaním až prestrelili a mal som zlý pocit, že chudákom miestnym nenechávame zarobiť.

Na druhý deň sme sa ráno odviezli rikšou 9km k vstupu do rezervácie. Áno, už tu sme videli, že toto je tá naša „pravá džungľa“. Taká, akú nám sľubovali všetky holywoodske trháky o Amazónii. Zrazu sa scenéria zmenila. Suchý les sa zmenil na vlhkú džungľu s čiernymi riekami a bažinami. Nechápal som. Nalodili sme naše rupsaky, spolu s jedlom a pitím na dva dni, na malý, vetchý kanoe. Po vyplávaní som si nevedel predstaviť, že na tejto labilnej bárke ideme stráviť dva dni. Aj po malom pohnutí sa bárka zakolísala, nehrozilo, že začnem fotiť. Po pár minútach začalo pršať. Teraz to už bol skutočný dažďový prales. Príjemne sa po týždni v tropických Lagunas ochladilo, miestami bola až zima. V tichosti sme sa plavili popod popadané stromy džungle s bujným porastom, za neustáleho spevu papagájov. Na vodu narážali kvapky dažďa, ktorý stále menil svoju intenzitu, z mierneho na silný lejak a naopak. Všade naokolo nič, len nedotknutá príroda. Aj keď bubnoval dážď, cítil som pokoj. Zrazu sme za nami počuli hlučné vydýchnutie. Delfín! Zvolal náš sprievodca Raul. Riečny delfín. Vedeli sme, že sa v Pacayi nachádzajú delfíny, ale aj tak, keď som ho tam uprostred rieky uvidel, nečakal som to. V spojení s čiernou riekou, pôsobil ako živočích z inej planéty. Počas cesty sme sa od nášho sprievodcu dozvedeli, ako funguje turistický ruch v rezervácii. To, že do parku môžu ísť len štyri turistické agentúry, pričom sme my sme v okolí videli reklamy na desiatky agentúr. Ostatné agentúry sú len sprostredkovatelia. Preto sa aj cena u nich navyšuje.

Amazonská džungľa po daždi.

Zohriali sme naše premočené telá.

Príprava vytúženého obeda v dome nad riekou.

Pohodička.

Brodenie sa cez bujný porast.

A už ju máme – piraňa na večeru.

Výška hladiny rieky sa v období dažďov zväčšuje.

Podvečer sme zakotvili pri dome na koloch, kde sme mali stráviť noc. Zo siedmich turistov, ktorí tam tú noc spali sme zistili, že dvaja sú z Česka. Prvých turistov z Česka alebo Slovenska, ktorých sme stretli na cestách v Južnej Amerike po piatich mesiacov, stretneme na tomto odľahlom mieste Amazónie. K tomu nám chalan z Prahy, porozprával príbeh s Milanom, Čechom s ktorým sme sa chceli stretnúť v Lagunas. Zistili sme, že pred Milanom, žil v Lagunas Čech Dávid, s ktorým sa on náhodou stretol pred pár rokmi, keď hľadal miestneho šamana. Ľudia z dediny mu odporučili šamana, ktorý ako mu povedali, nie je lokálny, ale že je dobrý. Keď ku nemu prišiel, zrazu vysvitlo, že je Čech:). Náhody sa proste pri cestovaní dejú.

Neskôr sme sa ešte vykúpali v rieke, popri udiciach, kde naši kolegovia lovili pirane. Bizarne to znie, ale náš sprievodca nás ubezpečoval, že pirane napádajú iba vtedy, keď máte otvorenú ranu z ktorej ide krv. Kamaráti Česi nám ešte k tomu vyrozprávali príhodu zo včerajšieho dňa, keď pár sekúnd po tom, ako sa v rieke kúpali Rakúšanky, videli na vode anakondu. Sprievodca nás, ale znovu ubezpečoval, že aj oni sa tam kúpu, že v tejto časti toku žijú len malé anakondy, ktoré nedokážu vyvinúť takú silu, aby udusili človeka. S rešpektom sme vliezli do vody, urobili pár záberov a vyliezli von. Na večeru boli podávané pirane, čerstvo ulovené z vody. Les večer ožil a my sme sa v hamokoch započúvali do jeho zvukov.

Večera – pirane. Chutili vynikajúco.

Naši český kamaráti, ktorých sme stretli uprostred Amazónie.

Presekávanie sa džungľou sme mali najradšej.

Veslovanie o dušu.

Všade pokoj.

Čakanie na loď späť do civilizácie. Len ťažko sme získavali informácie, kedy loď pôjde, keďže každý tvrdil niečo iné.

O dobrodružstvo máte postarané už len tým, keď v dedine nie je bankomat. S poslednými Soles, sme sa museli obracať a desaťkrát zvážiť čo kúpiť. Za posledné peniaze sme kúpili pomaranče, ktoré nás nasýtili a napojili. Už sme len dúfali, že loď príde.

Záver

Amazónia, to nie je len voda, rieky, mokrade, ale veľká variácia lesov. Od horskej časti v Lamas, cez suchšie lesy v Lagunas, ktoré sú len pár kilometrov od tej verzie Amazónie, ktorú poznáme z filmov. Každý amazonský les má svoje čaro. V Lamas sú to nespočetné vodopády, hrôzostrašné zvuky hmyzu, v rezervácii Pacaya-Samiria, zase bohatá vegetácia a riečne živočíchy.