Máncora-Amazónia:Tarapoto-Lamas-Lagunas-Pacaya Samiria-Chachapoyas-Cajamarca- Huanchaco-Huaraz a Cordillera Blanca-Lima
Peru spolu s Bolíviou boli pôvodne hlavnými destináciami, ktoré sme chceli na ceste po Južnej Amerike navštíviť. Najlacnejšiu letenku z Európy sme však našli do ekvádorského Quita, ktoré nebolo ďaleko od Kolumbie, takže najprv sme objavovali tie severnejšie krajiny. Do Peru sme dorazili na konci augusta 2017. Počas trojmesačného pobytu v tejto pravdepodobne najturistickejšej krajine Južnej Ameriky sme sa pomaly presunuli od hranice s Ekvádorom až do hlavného mesta Limy, odkiaľ sme odleteli do La Paz v Bolívii v polovici novembra. Do Peru sa chodí hlavne kvôli najznámejšej ruine sveta Machu Picchu. Toto určite úžasné mesto Inkov leží blízko Cuzca v juhovýchodnom Peru. Dá sa povedať, že bežná batôžkárska konverzácia kdekoľvek v Peru a v susedných krajinách je takmer vždy spojená s otázkou, či sme už boli, alebo kedy plánujeme ísť na Machu Picchu. No a nejakou zhodou okolností sa nám podarilo túto svetovú ruinu obísť. V prvom rade to bolo čisto praktické rozhodnutie vyplývajúce z obrovskej rozlohy krajiny. Peru je tretia najväčšia krajina Južnej Ameriky a keďže sme sa neplánovali presúvať letecky, ostávali nám nočné a denné autobusy. Pri vstupe do krajiny sme dostali trojmesačné víza a spolu s kratšími dobrovoľníctvami to bolo akurát dostatočné časové obdobie na uskutočnenie našich cestovateľských plánov. Na návštevu Machu Picchu nám jednoducho nezostal čas.
Druhým dôvodom bol práve ten všadeprítomný pocit, že do Južnej Ameriky a do Peru sa chodí najmä kvôli návšteve spomínanej ruiny. Je pravda, že sme nestreli nikoho, kto by tvrdil, že to bola strata času, alebo skrátka to nestálo za to. Ale takisto sme stále počúvali o predraženom Cuzcu, bývalom hlavnom meste Inkov, ktoré bolo prirovnávané k Disneylandu. Ten pravý Inca trail, niekoľkodňový trek vedúci k slávnej ruine, bol vypredaný pol roka dopredu a takisto iné možnosti dopravy ako vlak či niekoľkohodinová jazda džípom, poprípade iné treky pre nás príliš zaváňali masovým turizmom, ktorý nepreferujeme, tak sme si povedali, že návštevu Machu Picchu tentoraz vynecháme. To isté platí pre túry okolo fotogenických Rainbow Mountain, tzv. dúhových hôr, na ktoré ste sa ma tiež niektorí pýtali :-).
Cajamarca
Severné Peru, ktoré bolo našou hlavnou sférou objavovania, je práve pre vyššie uvedené dôvody menej turistické a teda pre nás lákavejšie. (Navštívili sme aj jazero Titicaca, ktoré leží na južnej hranici s Bolíviou, počas bicyklovačky z La Paz, čo je iný príbeh, ktorý tu nebudem teraz spomínať.) Konečne sa nám podarilo spoznať Amazóniu aj juhoamerické pacifické pobrežie, lokality, ktoré sme obišli tak v Ekvádore ako aj v Kolumbii. Neskutočný amazonský dažďový prales plný obrovských riek aj malých riečok bol unikátnym zážitkom. Púštne pacifické peruánske pobrežie vyzeralo veľmi netradične. V Cajamarce, meste, kde zajali a popravili posledného vládcu Inkov Atahualpu, sa nám podarilo stretnúť s Peťom Perešínym, mojím susedom zo sídliska, ktorý už vyše roka bicykluje z juhu Argentíny, z Ushuaie, na sever Kolumbie. Trošku sa aj oslavovalo, moje meniny, naše výročie aj obe naše tridsiate narodeniny sme zapili práve v Peru.
Lagúna Churup pri Huaraze
Zažili sme dve zaujímavé kratšie dobrovoľníctva v poloprázdnych ubytovacích zariadeniach v Lamas v Amazónii a neskôr v horách v Huaraze, pretože hlavná sezóna v tom čase už skončila. Podarilo sa nám absolvovať niekoľko jednodňových a dva viacdňové treky v okolí Chachapoyas a hlavne v národnom parku Cordillera Blanca pri Huaraze. Takisto sme na záver nášho pobytu mali šťastie na dva príjemné couchsurfingové zážitky v Lime a jedno zaujímavé slovenské stretnutie. So stopovaním to veľmi nešlo, raz sme stopli súkromné vozidlo, ktorého vodič nám hneď na začiatku povedal, že to bude za štandardnú cenu, akú by sme zaplatili minibusu. Aj tak sa to hodilo, práve začínalo pršať, minibusy boli preplnené, a preto nezastavovali. Komfort jazdy v novom osobnom aute bol oproti minibusu neopísateľný. Dostatok miesta na nohy aj ruky, žiadne zastavovanie na každom rohu, proste dobrá jazda!
Čo sa týka celkovej dopravy, v Peru sme vyskúšali viacero nočných aj denných busov, takisto v Amazónii lode rôznych rozmerov a sem-tam sme sa vrámci miest presúvali aj rikšami, ktoré sa tu nazývajú mototaxi. Jazdy autobusmi sú na tomto kontinente zážitkové, taký komfort som nenažila asi nikde v Európe. Sedadlá sa dajú sklopiť do 60º, miesta na nohy je priveľa, často sa na palube podáva aj jedlo, steward je v obleku. Pred vstupom do vozidla nám ako cudzincom vždy skontrolovali pas, lístok nebol potrebný, všetko bolo bezkontaktné. Miestni ľudia sa preukazujú občianskym preukazom. Dvojposchodové autobusy, ktoré sú tu v absolútnej prevahe pri dlhých jazdách, ponúkajú na prvom poschodí luxus v podobe totálne sklopiteľného sedadla. Lístok na tento typ sedadla je doslova v preklade ponúkaný ako miestenka: bus-posteľ (bus-cama). Je to pochopiteľné, Peru je obrovská hornatá krajina, letecká doprava je pridrahá, a preto sú autobusy na dobrej úrovni.
Tradičné trstinové plavidlá (caballito de totora) v Huanchaco
Samotná jazda je však často adrenalínovým zážitkom. Väčšina hlavných ciest je asfaltová, napríklad popri pacifickom pobreží sa jazdí celkom luxusne, žiadne horské prechody, rovná diaľnica v pomerne dobrom stave a púštna krajina navôkol. Horské regióny sú však oveľa zaujímavejšie, úzke cesty, hlboké priepasti a častá neexistencia zvodidiel. Skrátka, na cesty autobusom po horách v Peru sa nezabúda.
A viete čo znamená skratka PKK, ktorú často vidíte na stenách po celej krajine? Nie je to zakázaná Kurdská strana pracujúcich, ktorá „zdobí“ steny v Turecku, ale skratka mena terajšieho peruánskeho prezidenta, Pedra Pabla Kuczynskeho, kotrý sa narodil v Peru rodičom, imigrantom z Európy, preto má poľské priezvisko :-).
V Peru sme takisto zažili futbalové šialenstvo, keď sa krajina po 36 rokoch kvalifikovala na Majstrovstvá sveta. V roku 2018 budú hrať v Rusku. Vamos Perú!
A tu sú chronologicky usporiadané naše peruánske destinácie:
Máncora: príjemné púštne letovisko pri Pacifiku
Do Máncory sme prišli na konci augusta z ekvádorskej Cuency. Presun nočným autobusom bol náročný, na hraniciach sme čakali vyše dvoch hodín, tiež sa počas jazdy vymieňalo vozidlo, takže prvé hodiny v Mancore sme dospávali. Toto zaujímavé turistické mestečko leží v púštnej pobrežnej oblasti, kde dosť silno fúka počas dňa a k večeru sa vietor ustáli. Celý rok je prevažne slnečno, aj preto sa hovorí, že Máncora je najlepším plážovým rezortom v Peru. Peťo sa párkrát kúpal v studenom Pacifiku, ja som počas toho týždňa väčšinou oddychovala a liečila sa z virózy. Parádne vlny boli rajom pre surferov a kite-surferov, takisto populárnou atrakciou bola jazda na koni popri pláži. V Máncore sme sa stretli s Lauren a Kate, dvoma Britkami, ktoré sme spoznali v hosteli v Quite.
Máncora
Máncora
Amazónia: skutočne neskutočný dažďový prales
Peru je treťou najväčšou krajinou Južnej Ameriky a viac než polovicu rozlohy krajiny tvorí práve amazonská džungľa. Ani v Ekvádore ani v Kolumbii sa nám tento zaujímavý región kvôli veľkým vzdialenostiam nepodarilo navštíviť, tak sme si povedali, že to v Peru musíme absolvovať. Dobre sa do tohto plánu hodilo aj dobrovoľníctvo v mestečku Lamas pri Tarapote. Táto oblasť v regióne San Martín sa už ráta za Amazóniu, ale ešte to nebola tá pravá džungľa, a preto sme si po skončení dvojtýždňovej práce na týždeň odskočili hlbšie do pralesa, do regiónu Loreto.
Lamas: upratovacie dobrovoľníctvo v amazonských horách
V Lamas pri Tarapote sme strávili dva týždne. Náplňou dobrovoľníckej práce bolo tentoraz upratovanie priestorov prázdneho hostela (bola slabá sezóna), a teda najmä starostlivosť o celkovú čistotu veľkého domu a Montessori škôlky, ktoré spravoval hipisácky párik, Aybe z Limy a Enrique z venezuelského Caracasu. Obaja boli vegetariánmi, obchodovali s kokosovým olejom a podporovali alternatívne vzdelávacie metódy ako spomínaná Montessori škôlka, ktorú zriadili po narodení ich syna Gala. Celý komplex sa nachádzal na okraji dediny, naša izbička bola súčasťou spomínanej škôlky, postavená ďaleko od hlavného domu v totálnej džungli. Dvakrát denne, pri východe aj západe slnka sme počúvali neuveriteľne silné zvuky hmyzu. Pár dní nám trvalo zvyknúť si na ten prírodný orchester. Mestečko Lamas je položené v nadmorskej výške cez 800 metrov, teda malo príjemnú klímu, cez deň sme sa síce dosť potili, ale večer bola potrebná ľahká bunda. Práca nebola ľahká, takisto sme až tak dobre nevychádzali s manažérmi, ale Lamas a priľahlá džungľa boli veľmi príjemným miestom na relaxáciu.
Lamas
Veľký dom v Lamas, ktorý sme denne upratovali
Lagunas a prírodná rezervácia Pacaya Samiria: tá ozajstná Amazónia
Po spomínanom dobrovoľníctve sme sa vybrali viac na východ. V Yurimaguas, v riečnom prístave nachádzajúcom sa tri hodiny jazdy minibusom od Tarapota sa končí cesta. Z tohto miesta sa presúva hlbšie po Amazónii výlučne na lodi, po mohutnej rieke Huallaga. Tri dni trvá plavba do Iquitos, najväčšieho mesta na svete, ktoré nemá tradičné cestné spojenie. Prístup zabezpečuje výlučne riečna a letecká doprava. My sme sa až do Iquitos nedostali, z našej veľkej a pomalej lode sme vystúpili po úmorných dvanástich hodinách plavby v Lagunas, malom džungľovom mestečku.
Lodná doprava na rieke Huallaga
Riečny prístav v Lagunas
Tu sme strávili takmer týždeň, pokúšajúc sa vybaviť lacný výlet do prírodnej rezervácie. Elektrina v mestečku šla iba 12 hodín denne, ráno a večer, tak sme si zaspomínali na život v Nepále a pravidelné výpadky prúdu. Tečúca voda mala tiež svoje fázy. Zaujímavosťou bolo, že v centre normálne fungovali autá, motorky a hlavne mototaxi. Dopravu do vzdialenejších častí Amazónie však zabezpečovali výlučne rýchle a pomalé lode, ktoré mali nevyspytateľné prevádzkové hodiny. Samotná rezervácia Pacaya Samiria je doteraz jedným z našich najväčších cestovateľských zážitkov na tomto kontinente. Dva dni sme sa plavili na malom vetchom kanoe po malých aj väčších amazonských riečkach, lovili pirane a pozorovali škriekajúce papagáje, rýchle opice na stromoch a riečne delfíny. Viac o tom napísal Peťo v článku.
Kvalitná hojdacia sieť je nevyhnutnou výbavou počas niekoľkodňových plavieb v Amazónii
Pacaya Samiria- prírodná rezervácia
Dvojdňový pobyt v kanoe v Pacaya Samiria
Chachapoyas: andská turistika, návšteva ruín v Kuelape a vodopádu Gocta
Po teplej a vlhkej Amazónii sme sa zase presunuli do hôr. Menšie koloniálne mestečko Chachapoyas leží v nadmorskej výške cez 2300 metrov. Znovu sme vytiahli teplejšie veci na turistiku a užívali si okolitú prírodu. Ruina Kuelap, ktorú vybudovali v 6. storočí ľudia oblakov, ako sa hovorí kultúre Chachapoyas, je prirovnávaná k Machu Picchu. Toto miesto je stále pomerne neturistické, lanovku na vrchol brala vybudovali len pred pár mesiacmi. My sme toto približovadlo nepoužili, ale sme si to pekne vyšliapali. Výstup z 1800 m. do 3000 m. bol náročnejší ako sme očakávali. K ruine sme sa dostali poobede, tesne pred odchodom poslednej lanovky (dole sme neboli schopní ísť v ten istý deň po vlastných), tak sme sa tam rozhodli prespať. Samotný archeologický komplex bol zahalený v dažďovom opare, nikde nikoho, iba rozsiahle zvyšky kamenných opevnení postavených na strmom brale. Toto bolo naše súkromné Machu Picchu.
Kuelap-úžasné ruiny
Kuelap-aj lamy majú radi ruiny:)
Menšia túra k dvojvodopádu Gocta tiež stála za to. Vyše 700-metrový nedávno objavený vodopád mal neopísateľnú energiu. Trošku nám po ceste aj spŕchlo, však dažďová sezóna práve začínala.
Vodopád Gocta
Cajamarca: príjemný relax v koloniálnom meste a stretko s mega bikerom
Do Cajamarcy sme prišli nočným busom z Chachapoyas, a bola to zatiaľ najzážitkovejšia cesta z celého kontinentu. Jednoprúdová cesta prakticky bez zvodidiel a pod nami obrovské strmé doliny. Smelo pozrite toto video. V Cajamarce sme sa zase do sýtosti vyčľapkali v blízkych termálnych bazénoch, v ktorých sa pred stáročiami rochnil údajne aj posledný vládca Inkov, preto sú dodnes pomenované ako kúpele Inku. Cajamarca sa stala pre Atahualpu osudným mestom, najprv ho tu Španieli zajali, niekoľko mesiacov väznili a v lete roku 1533 ceremoniálne popravili. Tento akt naplno rozbehol španielsku kolonizáciu kontinentu.
Kúpele Inku v Cajamarce
V tomto historickom meste sa nám podarilo stretnúť Peťa Perešínyho, šialeného cyklistu, ktorý už vyše roka bicykluje z juhu Argentíny až na sever Kolumbie. Jeho cesty môžete sledovať tu. Tento známy z rodného mesta nás oboch natoľko inšpiroval, že sme s ním kompletne naplánovali cyklistiku okolo jazera Titicaca. Ďakujeme!
Stretnutie s cyklistom Peťom P. v Cajamarce
Huanchaco: slnečné a dosť veterné pacifické letovisko
Cez toto prímorské mestečko ležiace blízko Trujilla sme vôbec neplánovali ísť, ale andské horské cesty neponúkali inú možnosť ako sa dostať z našej poslednej destinácie do Huarazu, tak sme si znovu odskočili z výšok dole k oceánu. V dobrej viere a neznalí pomerov sme dokonca dúfali v nejaké slnenie na pláži a prípadné kúpanie. Nič z toho sa nekonalo, nosili sme po celý plážový pobyt to isté oblečenie, ktoré sme mali na sebe predošlé dni vo výškach takmer 3000 metrov. Tamojším surferom ale zjavne totálna kosa a ľadová voda nevadila. Blízko letoviska sa nachádzajú jedny z najrozsiahlejších predkolumbovských ruín na kontinente, púštne hlinené mesto Chan Chan, ktoré sme navštívili a totálne nás uchvátilo.
Púštne letovisko Huanchaco
Hlinené mesto Chan Chan pri Huanchacu
Huaraz a okolie: raj pre horských nadšencov pod ľadovcami Cordillery Blancy
Keďže sa zaraďujeme k milovníkom vysokohorskej turistiky, v Huaraze sme chceli stráviť čo najdlhší čas. Dokopy to boli tri týždne. Prvé dni sme strávili netradičným dobrovoľníctvom v prázdnom hosteli. Začínala sezóna dažďov, a preto sme pomáhali najmä s online marketingom, prekladmi, webdesignom a upratovaním priestorov.
Námestie v Huaraze
Po päťdňovom dobrovoľníctve mimo mesta nastal presun do centra Huarazu, odkiaľ sme začali objavovať okolitú prírodu. Dokopy to boli tri túry a začali sme jednodňovkami. Najprv to bol taký poldenný výstup na lagúnu Willcacocha v pohorí Cordillera Negra, z ktorej sa nám naskytol parádny panoramatický výhľad na ľadovce Cordillery Blancy. Takisto sme navštívili blízke ruiny Wilcawain z obdobia Wari. Namáhavejším výstupom bol trek na Lagúnu Churup už v pohorí Cordillera Blanca. Ľadovce všade naokolo a my sme šlapali ku krásnemu horskému plesu vo výške 4450 metrov nad morom. Túto celkom náročnú túru sme zvládli, tak nám to dodalo odvahu vyskúšať aj niečo viacdňové.
Počas túry na Lagúnu Willcacocha
Santa Cruz trek
Vybrali sme si najznámejší trek v oblasti: Santa Cruz. Sezóna nebola na prelome októbra a novembra najideálnejšia a sem-tam aj spŕchlo. Práve kvôli daždu sme si pôvodne 4-dňovú túru predĺžili o deň. Nechcelo sa nám najťažší úsek cez sedlo Union Pass (4750 metrov) zdolávať v totálnom lejaku, tak sme racionálne usúdili, že radšej oželieme jeden deň a počkáme na ustálenie počasia v kempe. Odvtedy už nepršalo, ale slnko a vietor boli extrémne intenzívne. Najväčšou novinkou pri tomto treku bolo pre nás ubytovanie. Keďže v Národnom parku Huascarán nefungujú horské chaty, len miesta vyhradené na kempovanie, tak sme si všetko niesli na chrbtoch, spávali v stane a varili na plynovej bombe :-).
Santa Cruz Trek
Okrem karimatiek a spacákov, ktoré boli naše, sme si požičali stan, varič a turistický riad. Peťo niesol stan a ja som mala potravinové zásoby, čo v teórii znamená, že mne hmotnosť len ubúdala a malo sa mi ísť čím ďalej tým lepšie, zatiaľ čo Peťo niesol po celý čas rovnaké množstvo. V praxi to bolo ináč, ja som prvé dni mala viac sily ako na konci treku aj ako Peťo na začiatku, a postupne, ako mi ubúdalo jedla v batohu, odchádzala aj moja energia. Všetko sa to nakoniec nejako zvládlo a naše posledné raňajky boli najluxusnejším jedlom treku: praženica na cibuľke s chlebom a paradajkou. Jedlo bolo vyrátané na štyri dni, plus jedna rezerva. Keďže sme trekovali o deň viac, potrebovali sme aj jedno jedlo navyše. Šťastím bolo, že poslednú noc spala s nami v kempe aj expedícia. To znamená, že pre komfort štyroch západných turistov s nimi išiel ten istý počet personálu, ktorý zabezpečoval sprievodcovské služby, transport všetkého potrebného na somárikoch a koňoch a takisto služby poľnej kuchyne. Od spomínaných kuchárov sme odkúpili suroviny na naše posledné raňajky :-).
Santa Cruz trek
Po zvládnutí tohto celkom náročného treku sme len oddychovali v Huaraze, vyčľapkali sme sa v blízkych termálnych kúpeľoch v Monterrey a výdatne pivkovali. V Huaraze to žije turizmom aj lokálnymi pivárňami.
Santa Cruz Trek: jedno ráno sme sa prebudili s námrazou na stane
Naše luxusné raňajky posledný deň: praženička!
Lima: obrovské, parádne peruánske hlavné mesto
V Lime sme strávili celkom päť nocí a podľa mňa to bolo málo. Ja som milovníčkou obrovských metropol a Lima rozhodne stojí za podrobné preskúmanie. V tomto rušnom prímorskom a púštnom meste žije takmer tretina krajiny. V okrajových štvrtiach bývajú prevažne nižšie vrstvy v jednoduchých obydliach. V centre sa zase nachádza niekoľko veľmi bohatých častí, s luxusnými domami aj mrakodrapmi. My sme všetky noci spali u CouchSurferov. Najprv nás hostil Augusto vo svojom modernom byte s výhľadom na pacifické pláže. Aktívny CouchSurfer a cestovateľ, ktorý nám večer ukázal turistickú štvrť Miraflores a dobre sa s ním pivkovalo :-). Ďalšie noci sme strávili u Mavi, ktorá v tom čase tiež hostila nemecko-venezuelskú dievčinu. Spolu sme si pochutnávali na venezuelskej špecialite, kukuričných arepách, ktoré nám veľmi zachutili ešte počas potuliek karibskou Kolumbiou. V Lime sme sa tiež stretli so Slovenkou Monikou, ktorá tu žije aj so svojím peruánskym priateľom už niekoľko rokov.
Hlavné námestie v Lime
V turistických bedekroch sa Lima spomína ako jedno z najsuchších hlavných miest sveta (hneď po Káhire) a takisto sa všade píše o typickej hmle a nedostatku slnka. Počas necelých piatich dní strávených v tomto mega meste sme zažili na počudovanie dosť slnečné počasie, užili si veternú nedeľu pri Pacifiku, pozreli krásne koloniálne historické centrum pod ochranou Unesco a tárali sa modernou štvrťou Miraflores. Náš pobyt sme netradične ukončili spaním na letisku. Bola to najideálnejšia možnosť, keďže sme mali skorý ranný let do La Paz. Moderné letisko v Lime malo ideálne podmienky pre letiskových prespávačov, spolu s nami boli na podlahe rozložené desiatky batôžkárov so spacákmi aj karimatkami.
Pacifické pobrežie v Lime
Počas takmer trojmesačného putovania po severnom Peru sme videli netradičné prírodné aj historické miesta, ktoré nás skutočne očarili a vrelo ich odporúčame všetkým navštíviť.
…WwW…
Veľké poďakovanie patrí Peťke za editáciu tohto textu.
Späť na blog
Potešíme sa tvojmu komentu