Od môjho prvého blogu, v ktorom som stačil opísať len naše prvé štyri dni po prílete, už ubehol mesiac a pol. Odvtedy sa toho strašne veľa udialo a my sme sa naučili veľmi veľa nových vecí a myslím, že sme sa celkom už aklimatizovali. Ja som si najviac nevedel zvyknúť na jazdu miestnymi busmi do mesta, ktoré sú totálne nadžgaté a hlavne sú stavané na vzrast miestnych ľudí. Takže ja, ako majiteľ vyššej postavy, sa musím teda fajne krčiť v týchto minibusoch. Takisto prechod mestom, kde je milión ľudí a všade trúbiace autá mi už nerobí problémy a až tak to nevnímam.

Na ozrejmenie pamäte, v predchádzajúcom blogu som písal, ako sme prileteli do hlavného mesta Nepálu, Káthmandu a ako sme navštívili dve posvätné miesta pre hinduistov a budhistov, konkrétne Swayambu a Pashupati.

Po tejto štvordňovej prehliadke Káthmandu sme sa vydali do našej dediny na úplnom východnom konci Nepálu menom Durgapur. Tu strávime najbližšie mesiace. Nikto ešte netuší koľko, lebo z nášho ročného projektu sa asi odkrojí, keďže turistické víza na celý rok zrejme nedostaneme. Ale nám to až tak nevadí, keďže byť na jednom mieste rok, nám môže časom liezť na nervy.

Návšteva nepálskej rodiny

Hneď po príchode do Durgapuru nás dali na jeden týždeň do nepálskej rodiny, aby sme spoznali miestne pomery, ako sa žije v Nepále. S priateľkou nás rozdelili do dvoch rodín. Ona ostala na dedine a ja som šiel spoznávať život v meste.

Prišiel som do rodiny jedného típka, ktorý vlastní reštauráciu. Celkovo šlo o rodinu, ktorá si žije na Nepálske pomery celkom dobre. Tibisuba, tak sa volal môj hostiteľ, ma hneď prvý deň zobral na motorke k indickej hranici, ktorá je iba 20km od mesta. Za hranicu som samozrejme ako Európan bez víz nemohol ísť. Nepálci a myslím aj okolité štáty ako Bangladéš, Barma môžu ísť do Indie bez problému. Pokiaľ viem, tak ich tam ani nekontrolujú, len tak prejdú. Podľa mňa, keby mali kontrolovať každého človeka, čo tadiaľ prejde, by sa to ani nedalo. Na indickej hranici to vyzeralo ako na korze. Samé rikše, bicykle, motorky a stovky ľudí prechádzali cez hranicu.

Na nepálsko-indickú hranicu sme sa dostali s Tibisubom na motorke. Do Indie som však ako Európan bez víz nemohol ísť. Nepálci môžu ísť voľne bez víz.

Na nepálsko-indickú hranicu sme sa dostali s Tibisubom na motorke. Do Indie som však ako Európan bez víz nemohol ísť. Nepálci môžu ísť voľne bez víz.

Stredom tejto vyschnutej rieky prechádza nepálsko-indická hranica. Teoreticky sme vstúpili aj na indickú časť, keďže colnica je na druhej strane mosta.

Stredom tejto vyschnutej rieky prechádza nepálsko-indická hranica. Teoreticky sme vstúpili aj na indickú časť, keďže colnica je na druhej strane mosta.

Ako som spomínal, Tibisuba mal motorku, čo vôbec nie je štandard. Štandardný Nepálčan nevlastní žiadny motorový prostriedok. Motorku majú tí vyššie postavení, väčšinou ľudia, ktorí robili v Golfe (zálive). Golfom sa myslí Perzský záliv a teda štáty ako Kuvajt, Dubaj, Spojené arabské emiráty a taktiež za prácou sa chodí aj do Malajzie a ľudia z chudobnejších regiónov Nepálu chodia pracovať aj do Indie. Kedysi sa mi to zdalo zvláštne, že niekto chodí pracovať do Indie, ktorú u nás považujeme za nevyspelú, ale tu je to brané ako bohatý brat – bohatý, vyspelý štát.

Autá tu majú len ľudia, ktorí sa šoférovaním živia. Keď si teraz uvedomujem, na podnikanie v Nepále stačí len auto:D Okrem profesionálnych šoférov sú vlastníkmi áut už len riadni bossovia, ktorí sa sem-tam premávajú na džípoch a keď prechádzajú cez dedinu alebo mesto, tak to pôsobí riadne zvláštne, ako niečo čo tu nepatrí, ako UFO. Úplne to bije do očí. Vyzerá to zvláštne, keď takýto ľudia, ktorí chodia na džípoch a bývajú v luxusných obrovských domoch chodia vedľa ľudí, ktorí bývajú v doslova slamených domoch a živia sa poľnohospodárstvom.

Ale späť k Tibisubovej rodine. Ako som už spomínal, jeho rodina si žila trošku lepšie ako je nepálsky štandard. Čo ma prekvapilo pri vstupe do domu bola kuchyňa. Mali normálne kuchyňu, ktorá skoro vyzerala ako naša európska. Odkladacie miesta na taniere, poháre a čo ma zaujalo bolo, že mali aj chladničku. Neskôr som sa však dozvedel, že slúži len ako skriňa na odkladanie vecí:D Veľkou neznámou bol pre mňa prístroj, ktorý bol v izbe, v ktorej som mal spať ja. Čudne vrčal. Napokon som sa dozvedel, že je to batéria. Wow, tak to je už niečo. V Nepále je veľký problém s elektrinou. Výpadky elektriny sú veľmi časté a trvajú väčšinou tri hodiny a elektrina funguje tak 2-3 hodiny, v noci od desiatej väčšinou celú noc. A Tibisuba mal takýto brutálny vylepšovák. Vám na druhej strane zemegule sa vám to zdá ako úplne logické, že keď sú výpadky, tak sa to musí riešiť batériou, ale tu je to brutálna vymoženosť, ktorá tu riadne uľahčuje život. Batérie sa čoraz viac rozširujú, ale stále to nie je bežná vec a väčšinou ide o batérie, ktoré utiahnu len max. 3-4 šetriace žiarovky s malou spotrebou el. energie a teda aj slabým výkonom. Tibisubova batéria utiahla celú domácnosť tj. všetky zásuvky, všetky svetlá a ešte aj televízor. Keď som tam bol, nikdy som nemal pocit, že vypadla elektrina. Keď vypadla, hneď nabehla baterka, jediný rozdiel bol, že zoslabla žiarovka. Na Nepál podľa mňa brutálna vec. Mne osobne v Nepále asi najviac vadí výpadok prúdu. Niekedy v budúcnosti napíšem asi o výpadkoch osobitný blog, nejdem sa tu rozpisovať o tom, určite táto téma nezaujíma každeho:)

Tibisubovej rodine som podaroval suveníry zo Slovenska, ako napr. malú drevenú valašku, pohľadnice, ktorými sa veľmi potešili. Na oplátku mi dali nejakú zmes cukríkov, ktoré chutili, ako keby som jedol nejaké kvety – brutálne aromatické. Medzi zmesou cukríkov bol aj jeden zvláštny, na ktorom som si skoro vylámal zuby. Neskôr som sa dozvedel, že je to miestny „vynález“ tzv. nut (čiže anglicky oriešok), ktorý je tvrdý ako skala a má sa nechať pol hodinu v ústach a potom, že vraj zmäkne. Asi trikrát som ho skúšal jesť a vždy som ho vypľul, že je to hlúposť a nemal som na to nervy to tak dlho mágať v ústach, ale potom som si povedal, že to dám. A fakt asi po 20-tich minútach sa to z ničoho nič v ústach rozpadlo a malo to fakt zvláštnu, netradičnú chuť pripomínajúcu drevo s miernou arómou. Ešte si to niekedy dám, ale je to zvláštne cmúľať kamenný orech pol hodinu pre asi dvojminútový pôžitok 😀

Rodina u ktorej som bol na návšteve. Tibisuba, jeho manželka Salu a ich syn Sadžan.

Rodina u ktorej som bol na návšteve. Tibisuba, jeho manželka Salu a ich syn Sadžan.

Celkovo som si pobyt v rodine celkom užíval. Tibisubova manželka Salu varila vynikajúce jedlá. Aj keď to bola stále len ryža, ale stále bola s inou zeleninou, ktorá bola výborná. Najlepšie boli zemiaky s maslom. Nikdy by som nepovedal, že takéto jednoduché jedlo mi bude niekedy tak chutiť. V tej chvíli to bolo pre mňa jedlo ako v špičkovej reštaurácii. Takisto som mal rád rána, kedy som pil „dud čia“ čiže nepálsky čaj s mliekom a pozoroval miestny život v Birtamode a čítal elektronické knihy z Kindla. Vtedy som to vnímal fakt intenzívne, keďže vtedy ešte pred týždňom som viedol hektický bratislavský život.

Súkromná anglická škola Balmiki school

Pri pití čaju so mal výhľad priamo na ihrisko miestnej školy, ktorá bola hneď za Tibisubovým domom. Bola to škola, kde chodil aj Tibisubov syn Sadžan a musím povedať, že už na ňom bolo vidieť, že sa jedná o fakt kvalitnú školu. Na to, že chodil iba do piatej triedy vedel vynikajúco angličtinu s veľmi dobrým prízvukom. Všetky predmety sú vyučované v angličtine okrem predmetu Nepálčiny, čo som sa aj na vlastné oči presvedčil, keď som si pozeral Sadžanove zošity. Učivo, ktoré preberali bolo na takej istej ak nie na vyššej úrovni, ako to naše na základnej škole. Čo ma fakt prekvapilo bolo, keď povedal, že chodia do školy 6 dní v týždni. Myslím, že je to zbytočne veľa, veď tie deti si nemajú kedy oddýchnuť. Radšej mať o jednu hodinu viacej za deň a učiť sa menej dní v týždni. Ale to je už problém celého Nepálu. Tu má pracovný týždeň 6 pracovných dní. Voľná je len sobota. Asi sa čudujete, ako sa to dá vôbec zvládnuť. Nepálci na to majú zázračný liek. Na všetko majú dostatok času, nikde sa neponáhľajú a už vôbec podľa mňa nepoznajú stres. To, že si s niekým dohodnete schôdzku na zajtra si myslíte iba vy. Prídete na druhý deň na dohodnuté miesto a zistíte, že ste tam sám, zavoláte človeku, ktorý tam mal byť a on vám odpovie v zmysle „prepáč, ja som 200 km odtiaľ“. Na takéto niečo sme si už zvykli. Keď sa s niekým na niečom dohadujeme, všetko bereme tak na 50%. Proste nečudujem sa, že je Nepál 30. najvyspelejšia krajina sveta – od konca.

Saďžan, ktorého neodmysliteľnou súčasťou bola čiapka. Nevadí, že bolo 25 stupňov, preňho bola zima.

Saďžan, ktorého neodmysliteľnou súčasťou bola čiapka. Nevadí, že bolo 25 stupňov, preňho bola zima:)

Sadžan nás aj s priateľkou jedného dňa pozval na slávnosť okrúhleho výročia založenia školy. Tam sme mali možnosť po prvýkrát vidieť na vlastné oči nepálske tance a hudbu. Musím povedať, že to bola fakt veľkolepá slávnosť, ktorá trvala neuveriteľné štyri hodiny. Počas slávnosti asi každú polhodinu niekoho oceňovali a to hlavne sponzorov školy a rôznych zamestnancov. Ľudia zo „západu“ sú v Nepále nedostatkový tovar a každý si ich fotí a chce sa s nimi rozprávať. Keď prišiel za nami típek z usporiadateľov a pýtal sa nás na naše mená, už som vedel koľká bije. Hneď za chvíľu na to sme boli vyhlasovaní a šli sme si po ocenenia „Token of love“:D No proste sranda. Taký je Nepál.

Slávnosť ako keby sa konala na úplne inej planéte, v úplne inom časopriestore - 29. mága 2070.

Slávnosť ako keby sa konala na úplne inej planéte, v úplne inom časopriestore – 29. mága 2070.

Áno. V Nepále stačí byť "zo Západu" a hneď ste obvešaný medajlami.

Áno. V Nepále stačí byť „zo Západu“ a hneď ste obvešaní medajlami.

Slávnosť okrúhleho založenia školy plná tancov a hudby.

Slávnosť okrúhleho založenia školy plná tancov a hudby.

Počas slávnosti sme si prezreli aj miestnu školu. Na nepálske pomery vyzerala celkom pekne, aj keď stále ako vo väčšine nepálskych škôl, tam bolo málo svetla.

Počas slávnosti sme si prezreli aj miestnu školu. Na nepálske pomery vyzerala celkom pekne, aj keď stále ako vo väčšine nepálskych škôl tam bolo málo svetla.

Keď ideme popri škole máme pocit, že ideme doslova vedľa JRD! Balmiki school bola však iná:)

Keď ideme v Nepále popri škole máme pocit, že ideme doslova vedľa JRD! Balmiki school bola však iná:)

V Nepále som sa stretol s viacerými motivačnými knihami, kde sú príbehy úspešných ľudí ako Bill Gates, Steve Jobs alebo Mahatma Gandhi, kde bolo spomenuté, že pochádzal z chudobných pomerov. Myslím si, že je to fajn cesta ukázať mladým Nepálcom, že na úspech nepotrebujú pochádzať z bohatých pomerov. Takéto motivačné knihy sme našli aj priamo v triede.

V Nepále som sa stretol s viacerými motivačnými knihami, kde sú príbehy úspešných ľudí ako Bill Gates, Steve Jobs alebo Mahatma Gandhi, kde bolo spomenuté, že pochádzal z chudobných pomerov. Myslím si, že je to fajn cesta ukázať mladým Nepálcom, že na úspech nepotrebujú pochádzať z bohatých pomerov. Takéto motivačné knihy sme našli aj priamo v triede.

Tak toto bolo zhrnutie týždňa stráveného v nepálskej rodine. Dúfam, že vás čítanie príliš nenudilo a teším sa na vaše dotazy a postrehy 🙂

Peter Bugáň
Mladý nádejný programátor, ktorý sa momentálne učí programovať cestovanie. Verí, že tento skill mu prinesie ovocie na trhu práce, keď sa raz bude uchádzať o prácu. Súčasne dúfa, že tento jav nikdy nenastane, keďže tento jav podľa Mayského kalendára nie je na zozname.
Peter Bugáň

Potešíme sa tvojmu komentu