Macedónsko: Skopje a Ohrid, Kosovo: Priština, Albánsko: Tirana a Durrës

Už to bude takmer rok, čo sme sa presunuli spolu s Peťom do Bratislavy, kde zarábame bubáky a tvárime sa (alebo teda sme :)) ako bežní pracujúci, čiže od rána do večera v práci, potom sem-tam nejaké večerné povyrazenie a cez leto nejaká tá klasická dovolenčička. No a v tejto fáze sme si to trošku pozmenili a šli sme na poloklasickú dovolenku :))

Lacné letenky z Bratislavy do hlavného mesta Macedónska, Skopje od Wizz Airu tu už máme nejaký ten piatok, akurát ich bolo treba kúpiť :-)) Tak som jeden júnový týždeň pravidelne sledovala po večeroch či tie ceny nejako kolíšu (nekolísali), akurát boli najdrahšie cez letné prázdniny a potom sa postupne znižovali. Keďže to lieta piatky aj pondelky večer, rozmýšľali sme najprv nad možnosťou predĺženého víkendu, ale potom sme sa zhodli, že pôjdeme dokopy na desať dní, teda od piatku do ďalšieho pondelku. Vypísala som na papier všetky kombinácie, Peťo sa na to potom kukol a našli sme ideálny termín-od 9. do 19. septembra. Síce sme zmeškali kvôli tomu Radvanský jarmok v Bystrici, ale nevadí, však ten ešte bude :)) Obojsmerná letenka pre dve osoby nás stála 90 EUR.

Skopje (Macedónsko)-kamenný most

Skopje (Macedónsko)-kamenný most

Pri plánovaní cesty sme chceli do program zakomponovať čo najviac morského kúpania, takže voľba padla na albánske pláže. Jednodenný výlet do Kosova tiež bol v pláne a ostatné sa nejako zariadilo samo :-)) Povedali sme si, že môžeme cestovať tak nejako pomalšie, netreba meniť spaciu destináciu každý deň a tomu sme vlastne prispôsobili itinerár. Prvé tri dni sme spali v Skopje, odkiaľ sme si spravili celodenný výlet do kosovskej Prištiny. Potom sme dve noci strávili na brehu jazera Ohrid na macedónskej strane. Odtiaľ sme sa presunuli do Albánska. Prvú noc sme neplánovane strávili v hlavnom meste Tirana a nasledujúce tri noci sme spali v prímorskom letovisku Durrës. Poslednú noc a deň pred odletom sme už boli naspäť v Skopje.

Celý výlet bol vysoko príjemný, ja som sa konečne dostala na naozajstný Balkán, teda na tú jeho západnú časť, do bývalej Juhoslávie (nerátam školský zájazd do Chorvátska, keď som mala 12 rokov a ničomu ohľadom cestovania som nerozumela :)) Pre Peťa je táto časť Európy srdcovou záležitosťou, on skrátka miluje Balkán. Pol roka študoval v slovinskom Maribore cez program Erazmus a aj predtým podnikal výletíky týmto smerom. Ja som sa akurát počas nášho petržalského života namotala na pravú pleskavicu s kajmakom a fajný burek od Srbov, ktorí v okolí prevádzkujú reštauráciu :-))

Skopje (Macedónsko) - Starý bazár

Skopje (Macedónsko) – Starý bazár

Pred cestou sme si pilne naštudovali zopár cestovateľských blogov, zabookovali ubytko cez air bnb na prvé tri noci v Skopje a odleteli sme :-)) Air bnb je typ ubytovania, ktoré je  vopred zaplatené cez paypal, jedná sa o obdobnú zdieľanú ekonomiku ako taxislužby uber či hopin, kde môže prakticky hocikto ponúkať ubytovanie vo svojich priestoroch. Pre mňa to bol taký platený couchsurfing :-)) Peťo toto už zažil počas svojich potuliek Ukrajinou v auguste a ja som v Skopje zažila premiéru. Náš hostiteľ Kristofer bol vlastne bývalým couchsurferom, ktorý sa rozhodol takto “prenajímať” podkrovie svojho rodinného domu. Od couchsurfingu neupustil, stále sem-tam hostí ľudí, ktorí ale spia v jeho vlastnej obývačke, kde je neporovnateľne menej upratané 🙂

Skopje (Macedónsko) -Air bnb ubytovanie u Kristofera :-)

Skopje (Macedónsko)- Air bnb ubytovanie u Kristofera :-))

Skopje je veľmi príjemným hlavným mestom, trošku väčším ako Bratislava. Macedónsko má rozlohou ako polovica Slovenska a obyvateľov má ešte o kúsok menej ako naša polovica, len 2 milióny. Mesto Skopje prechádza od roku 2014 rozsiahlou kontroverznou rekonštrukciou, stavia sa vo veľkom štýle, tak, že v centre vidíme víťazný oblúk, staroveké chrámy, skrátka zaujímavé architektonické napodobeniny a zároveň stále možno natrafiť aj na naozaj staré stavby ako napríklad pevnosť Kale či Starý bazár. Na jar tohto roku sa niektoré z týchto pozoruhodných stavieb stali terčami tzv. farebnej revolúcie (colourful revolution) a teraz ich okrem iného zdobia aj nepravidelné farebné machule na fasádach. Aj takto môže vyzerať prejav občianskej neposlušnosti a protest proti vláde 🙂

14355642_10153925202947322_6147949642366698414_n

Skopje (Macedónsko) – Farebná revolúcia

Tu sme zažili aj naše prvé zemetrasenie. V tej deň sme si naplánovali jednodenný výlet do neďalekej Prištiny, teda ten naozajstný silný otras o sile 5.3 magnitúdy, ktorý prišiel po obede sme nezažili, ale celkom nám stačili dva slabšie ranné otrasy (4.2 magnitúdy). Toto silné chvenie nás veľmi nečakane zobudilo ráno o siedmej hodine. V momente sme vstali z postele a nevedeli koľká bije. Peťo sa začal celkom inštinktívne obliekať a pripravovať na okamžitý odchod, ja som sa chcela tváriť, že sa nič nedeje a asi sa nám to len zdá, že sa všetko v našej izbe trasie. Do pár sekúnd to všetko skončilo a my sme pokračovali v rannom prebúdzaní. Večer nám náš hostiteľ objasnil celú situáciu. Zemetrasenie takejto intenzity sa v okolí Skopje vyskytuje približne raz ročne, celá oblasť je seizmicky aktívna. To ranné chvenie, ktoré sme zažili aj my a celkom sme sa zľakli bolo údajne úplne nič v porovnaní s tými najväčšími otrasmi okolo tretej popoludní, ktoré sme my nezažili. Celá ulica bola evakuovaná, ľudia rýchlo vyšli z domov a prečkali na koniec otrasov vonku. Neboli našťastie žiadne obete na životoch, bolo niekoľko ľahšie zranených a pár nestabilných domov sa zrútilo. Celé mesto však stále spomína na extrémne ničivé zemetrasenie z roku 1963, kedy boli obrovské straty na životoch a obydliach. Ďalšie otrasy sa počas nášho pobytu v Skopje našťastie nekonali, ale podľa odporúčaní hostiteľa Kristofera sme spali pri poodchýlených vonkajších dverách a topánky sme mali pri sebe-pre prípad :-))

Zo Skopje sme sa presunuli na brehy Ohridského jazera, ku hraniciam s Albánskom. Toto krásne horské a kryštálovo čisté jazero patrí k najhlbším (300 metrov) a najstarším v Európe. Mesto Ohrid, kde sme strávili dve noci je tretím najväčším mestom v Macedónsku. V Skopje sa nám fakt páčilo, ale Ohrid bol prekrásny. Traduje sa, že tu bolo kedysi až 365 kostolov, na každý deň v roku jeden. Síce bola už polovica septembra, turisti boli všade :-)) Najviac bolo asi návštevníkov z Turecka. Mesto leží v nadmorskej výške 700 metrov, obklopené štítmi národného parku Galičica. Jeden deň sme si spravili túru na blízke kopce a ďalší sme sa kúpali :-))

Ohridské jazero (Macedónsko)

Ohridské jazero (Macedónsko)

Podľa všetkých cestovateľských blogov musíte vyskúšať nejaký ten horský výlet v Galičici, tak sme si povedali, že keď sa o tom všade píše, bude to určite super dobre značené. Tak turistické značky na aké sme zvyknutí na Slovensku sme hľadali márne, počas celého dňa sme natrafili na dve všeobecné tabule so všeobecným popisom národného parku a vyznačenými trasami. V praxi sa nám podarilo nasledovať jednu turistickú značku asi pol kilometra, potom sa samovoľne vytratila. Výhľady na jazero boli famózne a teda akcia turistika v Macedónsku úspešná :-))

Turistikovanie v okolí Ohridu (Macedónsko)

Kosovo je podľa 112 krajín na svete samostatným štátom a podľa tých zvyšných je to stále integrálna súčasť Srbska. (Slovensko spolu so Španielskom, Rumunskom, Gréckom a Cyprom ako jediné z EÚ nepodporili nezávislosť Kosova z roku 2008. V Kosove sa dnes platí eurom a podľa viacerých odporúčaní sme neskúšali používať zmes slovenčiny so snahou tváriť sa, že hovoríme po srbochorvátsky (naozaj to dosť dobre fungovalo v Macedónsku!). Takže naším dorozumievacím jazykom bola čisto angličtina. Raz darmo, medzinárodné vzťahy. Do pasu sme takisto získali vstupnú aj výstupnú pečiatku z Kosova. Toto by nám mohlo robiť problémy v budúcnosti pri vstupe do Srbska, ale nebude, pretože do Srbska sa dá poľahky dostať aj na náš občiansky preukaz :-))

Priština (Kosovo)

Priština (Kosovo)

Priština na nás pôsobila veľmi príjemne. Odfotili sme sa so sochou Billa Clintona, ktorá sa nachádza na rovnomennom bulvári. Aby Hillary nebola smutná, hneď vedľa je po nej pomenovaný obchod s oblečením :-)) V centre sme si dali kávu v kaviarni na pešej zóne. Smutnú minulosť pripomínali fotky obetí na stenách a mierové transparenty. Aj toto je Kosovo.

Priština (Kosovo), socha Billa Clintona na rovnomennom bulvári a americká vlajka na pol žrde, fotené 11. septembra

Priština (Kosovo), socha Billa Clintona na rovnomennom bulvári a americká vlajka na pol žrde, fotené 11. septembra

Priština (Kosovo) veľmi zaujímavá budova knižnice

Priština (Kosovo) veľmi zaujímavá budova knižnice

V Albánsku sme dokopy strávili 5 dní. Prekráčali sme cez horskú hranicu Sveti Naum, ktorá bola absolútne nefrekventovaná a z plánovaného stopovania sa vykľula nakoniec neplánovaná dlhá pešia prechádzka až do albánskeho mesta Pogradec. Tam, na albánskom pobreží ohridského jazera sme pochopili, že verejná doprava funguje trošku inak ako by sme očakávali. Ešte počas dňa sme živili nádej, že by sa nám možno podarilo ešte ten deň doraziť na albánske pobrežie. Nikde sme sa nenáhlili, veselo sme si ešte doobeda zaplávali v Ohride, potom sme úspešne stopovali ku kláštoru Svätého Nauma, neskôr sme nešikovne prekráčali hranicou a postupne začalo poprchávať, stmievať sa, nemali sme zmenené albánske leky a pochopili sme, že asi nastáva mierne krízová situácia.

Nikto nám nevedel presne povedať, či ešte ten večer pôjde nejaký spoj na pobrežie, ale väčšina ľudí sa zhodovala, že aspoň do Tirany by malo ešte niečo ísť. Tak sme asi hodinu strávili na neoznačenej autobusovej stanici, rozumej na odstavnom pruhu dvojprúdovej cesty v centre mesta a čakali na nejaký minibus do Tirany s miestnym pánom, ktorý sa nás aj napriek jazykovej bariére dočasne ujal. Po približne hodine čakania mi pán ukazoval sms s anglickým textom, že dnes teda už do Tirany nič nepôjde, že najbližší spoj ide zajtra o piatej ráno. Tak sme sa mu pekne poďakovali za pomoc, pozvanie na neďalekú hallal pizzu odmietol, tak sme tú veľkú pizzu začali jesť postupne sami. Za pár minút neočakávane dorazil minibus presne na to miesto, kde sme ho ešte pred pár minútami úpenlivo čakali. Okamžite som sa rozbehla za vozidlom a samozrejme, smerovalo priamo do Tirany. Pizzu sme si dali rýchlo zabaliť, zaplatili sme a za niekoľko minút sme už sedeli v minibuse naozaj smerujúcom do Tirany.

Skanderbegerova socha na námestí v Tirane (Albánsko)

Skanderbegerova socha na námestí v Tirane (Albánsko)

Okolo jedenástej večer nás minibus vyložil priamo v centre hlavného mesta. V prvom rade sme boli nesmierne šťastní, že sa nám podarilo posunúť sa bližšie k vytúženému pobrežiu, ale nič to nemenilo na veci, že bolo hodinu pred polnocou a my sme v tej chvíli absolútne netušili, kde budeme spať. Vodič nášho minibusu to takisto netušil, ale duchaprítomne, hneď ako som sa ho opýtala na nejaké možnosti lacného ubytovania poblíž, zastavil skupinku miestnych mladíkov, ktorí boli ochotní stráviť s nami najbližšie minúty a obiehať všetky drahé hotely v centre. Po našom miernom rozčarovaní a ozrejmení situácie, že naozaj nehľadáme ubytovanie za 50 eur za noc a nevadí nám, že nepoznajú v okolí žiadny hostel, nejako si pomôžeme aj sami, nás nakoniec zaviedli do úplne super hostelu Milingona. Tam nás tesne pred polnocou privítal úžasný americký párik, pracujúci v hosteli na recepcii cez workaway za ubytovanie a stravu a my sme si spomenuli na naše obdobné zážitky spred dvoch rokov, keď sme takto dobrovoľníčili v Kuala Lumpur :-))

Ešte ten večer nás doslova nakopli do nočnej prehliadky centra. V meste bol festival miestneho piva Eldar, ktoré sme samozrejme radi vyskúšali a vidieť Tiranu v noci bol určite lepší zážitok ako vidieť Tiranu cez deň. Vtedy bola plná ľudí, áut a mierneho chaosu.

Tirana (Albánsko) Milingona hostel

Tirana (Albánsko) Milingona hostel

Tirana (Albánsko) a veľmi zaujímavé priestory študentského filmového festivalu v centre mesta

Tirana (Albánsko) a veľmi zaujímavé priestory študentského filmového festivalu v centre mesta

Nakoniec sme sa na druhý deň konečne dostali na našu vytúženú pláž pri meste Durrës . Peťo zohnal ubytko a bola to úplne prvá vilka, kde sa pýtal. Pán domáci nehovoril vôbec anglicky, zato skúšal s nami konverzáciu v taliančine :-)) Po taliansky sa nám prihovárali takmer všetci v Albánsku, my sme to zase na oplátku skúšali s angličtinou. Skôr to nefungovalo ako fungovalo, ale nejako sme sa už len dorozumeli :-)) Naše ubytko nakoniec stálo 50 EUR pre dvoch na tri noci. Mali sme v tom TV, klímu aj minibar-ani jedno zo spomenutého sme nevyužili, ale aspoň sme boli celkom blízko pláže :-))

Durrës (Albánsko)

Durrës (Albánsko)

Durrës je druhé najväčšie mesto Albánska, najdôležitejší prístav krajiny a nachádza sa tam ruina údajne najväčšieho amfiteátru na Balkáne. Takisto je to jeden z najznámejších letných rezortov, kde už dlhšiu dobu vozia turistov aj viaceré slovenské cestovky :-)) Teploty v polovici septembra boli ešte stále celkom príjemné, raz sme sa dokonca mierne spálili. Jeden večer zase bola taká silná búrka, že elektrina v celej štvrti na pár hodín vypadla. Pán domáci nám automaticky dodal baterku a my sme sa cítili trošku ako v Nepále pri ich pravidelných výpadkoch. Každý deň sme veselo plávali v južnom Jadrane na blízkych plážach. Jeden podvečer sme si vyhradili na objavovanie starého mesta, kde tu boli v videniu pozostatky bunkrov ešte z čias izolácie za prezidenta Envera Hoxhu. Ďalší deň sme sa polostopom presunuli na odľahlú pláž južne od Durrës, kde vládla trošku iná posezónna atmosféra.

Durrës (Albánsko)

Durrës (Albánsko)

Z Durrës sme sa napokon presunuli pravidelnou autobusovou linkou späť do Skopje, odkiaľ sme odleteli nazad do Bratislavy. Je celkom paradoxné, že v Albánsku podľa tabuliek väčšina obyvateľov vyznáva islam, aj keď v nepraktizujúcej forme a na druhú stranu, v Macedónsku sú moslimovia iba jednotretinovou menšinou. Podľa môjho desaťdňového pozorovania týchto krajín sme určite viac zahalených žien videli v Skopje a v Ohride ako v celom Albánsku. Takisto zvuk muezínov, čiže zvolávanie na modlitbu, sme v Albánsku počuli presne raz, zatiaľ čo v Skopje to patrilo k totálnemu koloritu mesta. Takisto bolo zaujímavé vidieť obrovské kovové kríže, ktoré “zdobili” asi každé macedónske mesto/dedinu, ktorými sme prechádzali. Macedónske aj aj albánske vlajky sa tiež vyskytovali vo verejných priestoroch v oveľa väčšej miere, ako sme zvyknutí v našej nepatriotickej strednej Európe.

Veľmi sa mi páčila zmes “slovančiny” ktorú sme používali na dorozumievanie v celom Macedónsku a naozaj sme sa pekne pochopili :-)) Pár srbských fráz, spolu s nejakými bulharskými či ruskými a všetko ostatné bolo v slovenčine a smiešna konverzácia fičala. Tradičné jedlo ako burek s jogurtovým nápojom či kukuričnou bozou, mleté mäso vo forme pleskavice, čevapi či kofte a k tomu super fajné ovocie mi už teraz chýba :-))

Skvelý balkánsky výlet je za nami, ďakujem všetkým za pozornosť a táto časť južnej Európy určite stojí za preskúmanie :-))

Fale, Faleminderit

…WwW…

Album na facebooku: https://www.facebook.com/media/set/?set=a.10153925190477322.1073741854.587097321&type=1&l=4f962d1aa6

Hostel Milingona v Tirane aj s mojou referenciu na TripAdvisore: https://www.tripadvisor.sk/ShowUserReviews-g294446-d8457705-r425108631-Milingona_City_Center_Hostel-Tirana.html

Mladá nádejná, ešte nevie presne, aká pracovníčka. V minulosti vystriedala viacero pozícií a činností, najmä v turistickom ruchu, v neziskovom sektore aj v korporáte. Veľmi rada píše cestovateľské zážitky, učí sa cudzie jazyky, spoznáva nové kultúry, jedlá a chute.
Viera Valentová

Potešíme sa tvojmu komentu